Reflexia na list „Sme pripravení na ďalšiu centralizáciu endoskopických metód?“

S nesmiernym záujmom som si prečítal list primára Vítka, v ktorom sa zamýšľa nad rizikami, ktoré by mohla priniesť necitlivá a nepremyslená cen­tralizácia digestívnej endoskopie v Českej republike (ČR). Vychádzajúc z aktuál­neho stavu a ekonomickej situácie v zdravotníctve, sa domnievam, že proces centralizácie niektorých diagnostických a liečebných metód v gastro­intestinálnej endoskopii akoby „visel vo vzduchu“ aj v Slovenskej republike (SR). Primár Vítek veľmi správne upozorňuje, že proces centralizácie, ak má byť racionálny a zmyslu­plný, musí vychádzať z dôkladnej analýzy reálnej situácie v jednotlivých regiónoch krajiny. Navrhuje preto analyzovať počet a úspešnosť vykonaných procedúr, vytvoriť register ich komplikácií a porovnať navzájom výsledky jednotlivých pracovísk. Takáto analýza môže byť zmysluplná v ČR, kde počet endo­skopických pracovísk skôr narastá a spektrum výkonov sa rozširuje.

Situácia v SR je však v porovnaní s ČR odlišná. Ako príklad je možné uviesť ERCP. Pracoviská, ktoré túto metodiku vykonávajú, môžeme spočítať takmer na prstoch jednej ruky. Myslím že nie som sám, kto sa musí už niekoľko rokov prizerať na odosielanie nezriedka aj kriticky chorých pacientov na ERCP vyšetrenie na často naozaj vzdialené pracoviská. A to ERCP nie je výnimočným príkladom. Viacero metodík v SR pre nedostatok prístrojov či personálu kríva alebo úplne chýba. Preto by mala akákoľvek snaha centralizovať digestívnu endoskopiu v SR zohľadňovať aj počty pacientov v regió­noch, ktorým sa tá či oná procedúra nevykonala či už preto, lebo ich nebolo kam odoslať alebo preto, že ich zdravotný stav transport neumožnil. Bez pochybností existujú aj závažné komplikácie diagnostickej či liečebnej procedúry, ktorá sa z nejakého dôvodu nevykonala načas alebo za správnych podmienok.

V SR by tak racionálna centralizácia digestívnej endoskopie mala viesť paradoxne aj k vytvoreniu nových pracovísk či centier. Sme však vôbec schopní objektívne posúdiť dnešnú situáciu? Máme k dispozícii dáta, o ktoré je možné oprieť sa? Vieme, aká je požiadavka a dostupnosť jednotlivých metód v regiónoch SR? Vieme, koľko pacientov transportujeme a prekladáme z nemocnice do nemocnice a aký to má dopad na pacienta? Je súčasný systém edukácie endoskopistov dostatočne efektívny a pružný, aby mohol tieto požiadavky zohľadniť? Aby sme nezostali zaskočení, keď príde čas vyjadriť sa, je treba na tieto otázky hľadať odpovede.

V princípe teda s centralizáciou sofistikovaných diagnostických a liečebných postupov v digestívnej endo­skopii súhlasím a domnievam sa, že je nevyhnutná. Zároveň však nenachádzam žiadne opodstatnené dôvody na redukciu alebo obmedzovanie spektra endoskopických metód v už etablovaných endoskopických pracoviskách, a to bez ohľadu na to či ide o univerzitné alebo privátne zariadenia. Domnievam sa, že je premrhanou šancou, ak niektoré zariadenie vie kvalitne vykonať určitú procedúru, ale nemôže tak spraviť, lebo zdravotná poisťovňa uzatvára zmluvy len s „centrom“. Samozrejme, že cieľom by mala byť okrem dostupnosti predo­všetkým profesio­nalita s jasne definovanými a systematicky monitorovanými parametrami kvality. Ak by však bol spôsob hodnotenia kvality prehnane pragmatický a rigidný, mohol by ľahko brzdiť ďalší rozvoj a napredovanie digestívnej endoskopie. Veď pre tento odbor medicíny bola vždy charakteristická aj ­kreativita, invencia a odvaha.

MUDr. Branislav Kunčak

Klinika vnútorného lekárstva II, FNsP

Nové Zámky

Slovenská 11/A, 940 34 Nové Zámky

branislav.ku@gmail.com