Surogačné materstvo a aktuálne legislatívne limity


Autoři: K. Račková
Působiště autorů: Notársky úrad JUDr. Adriany Papankovej, notára so sídlom v Senci
Vyšlo v časopise: Prakt Gyn 2010; 14(4): 167-173
Kategorie: Přehledový článek

Úvod

Nezdravý spôsob života modernej spoločnosti, stresujúce zamestnanie, nedostatok fyzickej aktivity, ako aj mnohé ďalšie faktory sa nepochybne podpisujú pod znižujúcu sa reprodukčnú schopnosť dnešnej populácie. Moderná medicína sa snaží s týmto trendom bojovať rozličnými, neustále sa rozvíjajúcimi, metódami asistovanej reprodukcie. Ani reprodukčná medicína však nie je schopná vysporiadať sa s každým individuálnym prípadom. Kým u neplodného muža sa dá problém v krajnom prípade vždy riešiť prostredníctvom darcovstva spermií, u žien je niekedy situácia podstatne zložitejšia. Ani najmodernejšie techniky reprodukčnej medicíny totiž nie sú vždy schopné čeliť ženskej neplodnosti. Za jednu z najzložitejších situácií možno považovať prípad, kedy sú síce obaja partneri nositeľmi vhodných pohlavných buniek, žena však z akéhokoľvek dôvodu nie je schopná dieťa vo svojom tele vynosiť.

Človek je vo svojej podstate tvor mimoriadne vynaliezavý, schopný prekonať v zásade každú prekážku, ktorá sa mu postaví do cesty. Ani ženská neplodnosť nie je v tomto smere žiadnou výnimkou. Pri jej riešení zúfalé páry, ktoré z najrozličnejších dôvodov ne­uspeli v procese asistovanej reprodukcie a nechcú ani podstúpiť cestu k osvojeniu si cudzieho dieťaťa, neraz hľadajú pomoc v inštitúte tzv. surogačného materstva. Od svojho počiatku však so sebou popri nádeji pre neplodné páry prináša celý rad etických, morálnych, ako aj právnych otázok, ktorým je potrebné v tejto súvislosti venovať pozornosť a priestor pre verejnú diskusiu.

Spomedzi celého radu možností, ktoré súčasná reprodukčná medicína poskytuje neplodným párom, snáď žiadna z nich so sebou neprináša toľko problémov ako praktický výkon inštitútu surogačného materstva. Cieľom môjho príspevku nie je obsiahnuť komplexne všetky súvisiace otázky, ktoré sú s touto problematikou spojené. Svoju pozornosť som zamerala primárne na otázku prípustnosti dohôd o surogačnom materstve vo vybraných krajinách sveta, podmienok a pravidiel uskutočňovania tohto inštitútu v krajinách, v ktorých surogačné materstvo predstavuje legálny prostrie­dok boja so ženskou neplodnosťou, ako aj na právne postavenie dieťaťa narodeného na základe dohody o surogačnom materstve.

V snahe o riešenie otázok a problémov spojených s výkonom tohto inštitútu v praxi možno dnes badať výrazné odlišnosti vo vnútroštátnej právnej úprave jednotlivých krajín. Osobitnú pozornosť som preto venovala legislatívnemu prostrediu Slovenskej a Českej republiky, ako aj spôsobu, s akým sa so surogačným materstvom vysporadúvajú niektoré ďalšie krajiny sveta, v ktorých nie sú praktiky surogačného materstva postavené mimo zákon, a v praxi preto dochádza k ich pomerne častému výskytu.

Pojem surogačné materstvo

Surogačné (náhradné) materstvo (lat. lacatio uteri alebo uterus mercennarius) predstavuje špecifickú oblasť výkonu asistovanej reprodukcie, pri ktorom pár túžiaci do potomkovi uzavrie odplatne, príp. bezodplatne dohodu s inou ženou. Podstatou tejto dohody je záväzok tejto ženy dať sa buď inseminovať alebo dať si implantovať embryo obstarané objednávateľským párom, dieťa donosiť a po pôrode ho odovzdať objednávateľom. V procese inseminácie tejto ženy sa väčšinou použijú spermie muža z objednávateľského páru, vylúčiť však nemožno ani oplodnenie semenom darcu. Podobne aj implantované embryo môže niesť genetickú informáciu objednávateľského páru alebo anonymných darcov v prípade, že objednávateľský pár nie je nositeľom vhodných pohlavných buniek.

Dnes sa preto možno stretnúť s členením surogačného materstva na dve základné formy, a to [1]:

  • tradičné surogačné materstvo (traditional surrogacy), pri ktorom je surogačná matka umelo oplodnená spermiami muža z neplodného objednávateľského páru alebo spermiami darcu, pričom v procese oplodnenia sa použije vlastné vajíčko surogačnej matky. V dôsledku tohto postupu sa náhradná matka stáva aj skutočnou biologickou matkou narodeného dieťaťa. Právna úprava v krajinách, ktoré výkon tejto formy asistovanej reprodukcie pripúšťajú, zväčša umožňuje, aby do rodného listu dieťaťa narodeného surogačnej matke bol priamo zapísaný ako otec muž z objednávateľského páru. Žena objednávateľka, ktorá nemá s narodeným dieťaťom žiadnu väzbu, musí následne podstúpiť proces adopcie. Toto pravidlo však neplatí bezvýnimočne, pretože legislatívne prostredie jednotlivých štátov môže byť rozdielne;
  • gestačné surogačné materstvo (gestational surrogacy), pri ktorom náhradná matka nie je geneticky príbuzná dieťaťu. V procese oplodnenia sú buď použité vajíčka ženy z neplodného páru, pokiaľ sú k dispozícii, alebo vajíčka darkyne oplodnené in vitro spermiami muža objednávateľa alebo darcu. Takto vzniknuté embryá sú následne umiestnené do maternice náhradnej matky, alebo sú zmrazené a použité neskôr za predpokladu, že prvý transfer nebude úspešný. Právna úprava určenia rodičovstva v krajinách, ktoré výkon surogačného materstva pripúšťajú, sa v tomto prípade výrazne líši. Najliberálnejšie legislatívy napríklad pripúšťajú, aby neplodný objednávateľský pár v priebehu tretieho trimestra tehotenstva surogačnej matky požia­dal príslušný súd o povolenie, aby do rodného listu dieťaťa boli priamo zapísaní obaja manželia z neplodného páru. Tento postup je prípustný napríklad v americkom štáte Nebraska, čo zákonodarca zdôvodňuje minimalizáciou hrozby, že náhradná matka po pôrode odmietne odovzdať dieťa objednávateľom.

Aj keď by sa mohlo na prvý pohľad zdať, že surogačné materstvo predstavuje výdobytok modernej doby, opak je pravdou. Jeho korene totiž siahajú do dávnej minulosti, kde však celkom prirodzene nemohla byť v procese oplodnenia náhradnej matky použitá žiadna z metód asistovanej reprodukcie. Problém ženskej neplodnosti totiž trápil ľudí od nepamäti. A do týchto čias spadajú aj prvé idey o náhradných matkách, ktoré pomôžu neplodným ženám zabezpečiť vytúženého potomka pre svojich manželov. Jeden z prvých prípadov surogačného materstva možno nájsť už v Starom zákone (Kniha Genesis, 16), kedy služobná Hagar bola použitá, aby porodila Abrahamovi potomka, keďže jeho vlastná žena Sarah nebola schopná dieťa počať. V krajinách po celom svete sú známe tiež mnohé ďalšie prípady riešenia neplodnosti, kedy konkubíny alebo otrokyne boli použité ako náhradné matky. V tom čase však v porovnaní so súčasným ponímaním surogačného materstva biologickými rodičmi dieťaťa bola vždy náhradná matka a muž z neplodného páru, pričom dieťa bolo počaté prirodzenou cestou.

Motívov, ktoré dnes vedú surogačnú matku k tomu, aby pre objednávateľský pár dieťa vynosila, môže byť hneď niekoľko. Ako najčastejšie sa vyskytujúci dôvod prichádza do úvahy najmä ekonomický motív v podobe finančnej odmeny, ktorú je zúfalý pár ochotný zaplatiť v snahe naplnenia svojho sna o vlastnom dieťati. Vylúčiť však nemožno ani prípadnú spolupatričnosť, napríklad medzi sestrami, kde jedna sestra prijme úlohu surogač­nej matky pri pomoci druhej sestre, ktorá sama nie je schopná počať dieťa. Jeden z najstarších prípadov, kedy jedna sestra pochádzajúca dokonca z jednovaječných dvojčiat zohrala nezištne úlohu surogačnej matky pre druhú sestru, je známy z Francúzska ešte z obdobia osemdesiatych rokov minulého storočia.

Dohoda o surogačnom materstve

Právnym základom vzťahu medzi surogačnou matkou a objednávateľským párom býva najčastejšie dohoda o surogačnom materstve zakladajúca medzi stranami synalagmatický právny vzťah. Jeho podstatou je existencia vzájomných práv a povinností, z ktorých najvýznamnejším je záväzok surogačnej matky dieťa vynosiť a následná povinnosť narodené dieťa odovzdať objednávateľskému páru, čomu zodpovedá povinnosť páru dieťa prevziať a následne vykonať všetky právne kroky potrebné k tomu, aby sa formálne stali jeho rodičmi. Plnenie tejto povinnosti je všeobecne sťažené skutočnosťou, že aj v krajinách, ktoré takéto dohody nestavajú mimo zákon, väčšinou platí základné pravidlo, že z právneho hľadiska sa za matku dieťaťa považuje žena, ktorá dieťa porodila.

Dohoda o surogačnom materstve býva zväčša zmluvou odplatnou, nakoľko žena, ktorá na seba preberá záväzok vynosiť dieťa, je následne po dobu tehotenstva obmedzená na možnosti spoločenského uplatnenia, a odplata je tak istou satisfakciou za nepohodlie spojené s týmto obdobím. Pravidlom tiež býva poskytnutie zaopatrenia po dobu tehotenstva na úrovni dohodnutého životného štandardu, ktorý je spravidla odvodený od životného štandardu objednávateľského páru.

Za „otca surogačného materstva“, ktorý ešte v roku 1976 skomponoval prvú dohodu o surogačnom materstve, sa považuje v súčasnosti už zosnulý americký advokát Noel Keane. Bol to tiež práve on, kto pripravil právny základ v prípade prvého známeho pôrodu dieťaťa transferom embrya do tela náhradnej matky, ku ktorému došlo v Spojených štátoch amerických v roku 1986.

Prípustnosť dohôd o surogačnom materstve

Právne poriadky jednotlivých štátov sveta sa k otázke platnosti dohôd o surogačnom materstve stavajú odlišne. Vzhľadom na ďalekosiahle dôsledky, ktoré so sebou surogačné materstvo prináša, vo väčšine štátov dodnes nie je výkon tohto inštitútu legalizovaný a prípadné dohody o surogačnom materstve teda nie sú prípustné. V niektorých krajinách však nie je surogačné materstvo striktne postavené mimo zákon, a preto jeho použitie v praxi nie je vylúčené.

So širším uplatnením dohôd o surogačnom materstve sa možno stretnúť najmä v niektorých štátoch krajiny tzv. neobmedzených možností, akou sú Spojené štáty americké. Rozmanitosť vzťahov a problémov vznikajúcich pri výkone tohto inštitútu v praxi spôsobuje, že mimoriadnu úlohu ako prameň práva tu zohrávajú najmä súdne precedensy riešiace parciálne otázky vznikajúce v konkrétnej spornej situácii, ktorej potreba riešenia vyvstala v rámci existencie konkrétnej dohody. Takto napríklad vznikol už v roku 1990 významný právny precedens Najvyššieho súdu štátu California pri riešení sporu, kedy sa po pôrode surogačná matka odmietla dieťaťa vzdať a začala si na súde uplatňovať vyživovaciu povinnosť voči objednávateľskému páru. Súd vo svojom rozhodnutí vychádzal zo základného predpokladu, že postavenie surogačnej matky vo vzťahu k narodenému dieťaťu možno prirovnať k postaveniu osvojiteľa, ktorý má dieťaťu poskytnúť svoju starostlivosť iba vtedy, ak sa biologická matka nemôže o dieťa starať sama. Zdôraznil tak úlohu génov a za predpokladu, že dieťa pochádzalo z pohlavných buniek muža aj ženy z objednávateľského páru (tzv. gestačné surogačné materstvo), uznal postavenie surogačnej matky za menej významné ako postavenie biologických rodičov. Nakoľko obaja biologickí rodičia v tomto prípade žili a mohli sa o dieťa starať, priznal rodičovské práva im [2].

O niečo zložitejšia situácia vzniká v prípade tradičného surogačného materstva, kedy náhradná matka je zároveň biologickou matkou dieťaťa. Medzi najznámejšie súdne spory týkajúce sa tejto formy surogačného materstva patrí prípad označovaný ako „Baby M Case“ medzi surogačnou matkou Mary Beth Whiteheadovú a neplodným párom Williamom a Elizabeth Sternovými, medzi ktorými došlo k uzavretiu dohody o surogačnom materstve. Manželia Sternoví si najali Mary Beth Whiteheadovú, aby sa stala náhradnou matkou pre ich dieťa a dala sa oplodniť spermiami pána Sterna. Po tom, čo dňa 27. marca 1986 dieťa porodila, však zmenila svoj názor v otázke jeho odovzdania, odmietla prevziať dojednanú finančnú kompenzáciu a medzi stranami došlo k sporu, ktorý bol následne riešený súdnou cestou a rozhodnutý až v roku 1988, teda dva roky od pôrodu. Súd vo svojom rozhodnutí pozbavil Mary Beth Whiteheadovú jej rodičovských práv a priznal Elizabeth Sternovej právo požiadať o osvojenie dieťaťa. Najvyšší súd štátu New Jersey však tento rozsudok súdu nižšieho stupňa v odvolacom konaní v časti zrušil, obnovil rodičovské práva surogačnej matky k dieťaťu a anuloval adopciu pani Sternovej, pričom však potvrdil právo pána Williama Sterna na starostlivosť o dieťa. Obnova rodičovských práv slečny Whiteheadovej spočívala v priznaní práva na návštevy a vo vymedzení konkrétneho rozvrhu týchto návštev. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „surogač­nej matke ako osobe, ktorá sa dobrovoľne bezodplatne rozhodne zohrať úlohu náhradnej matky, je priznané právo zmeniť svoj názor a uplatniť si svoje rodičovské práva“ [3].

Obsah dohody o surogačnom materstve

Ani v krajinách, ktoré existenciu surogačného materstva povoľujú, nie sú dohody o surogačnom materstve spravidla zmluvami pomenovanými, ktoré by pre svoj častý výskyt a spoločenský význam boli zákonodarcom upravené v osobitnej, ustálenej forme, tak ako sú upravené iné zmluvné typy. Konkrétny obsah týchto dohôd je teda ponechaný na uváženie zúčastnených strán. Nakoľko v praxi môže vzniknúť celý rad viac či menej predvídateľných udalostí, ktoré môžu mať vplyv na plnenie zmluvných strán, je viac než žiadúce, aby tieto dohody obsahovali jednoznačné a podrobné vymedzenie pravidiel a podmienok výkonu tohto inštitútu. Medzi najzložitejšie otázky napríklad patrí situácia, ak by počas tehotenstva surogačnej matky nastali dôvody pre umelé prerušenie tehotenstva. V prípade, že by na túto situáciu dohoda o surogačnom materstve nepamätala, súd by stál pred zložitou otázkou, či právo rozhodnúť sa pre umelé prerušenie tehotenstva prináleží objednávateľskému páru alebo surogačnej matke, v tele ktorej sa plod vyvíja.

Vychádzajúc z prípadu známeho ako „Baby M Case“, dohodu medzi zúčastnenými stranami vypracoval už spomínaný advokát Noel Keane. Keďže išlo o dohodu o tradičnom surogačnom materstve, v ktorej Mary Beth Whiteheadová súhlasila so svojim oplodnením spermiami pána Williama Sterna, Elizabeth Sternová ako manželka biologického otca dieťaťa nebola stranou tejto dohody a v texte ani nebolo obsiahnuté jej meno. Dohoda sa o nej zmieňovala len ako o manželke pána Sterna v ustanovení, ktoré hovorilo o samotnom zmysle dohody, ktorým je „umožniť Wiliamovi Sternovi a jeho neplodnej manželke získať dieťa, ktoré je biologicky príbuzné pánovi Sternovi“. Podpísaním dohody o surogačnom materstve sa náhradná matka zaviazala, že si po pôrode nebude voči dieťaťu uplatňovať žiadne rodičovské práva. Mary Beth Whiteheadová tiež prevzala záväzok, že sa počas tehotenstva vzdá práva rozhodnúť sa o umelom prerušení tehotenstva s výnimkou prípadu, ak by ďalší priebeh tehotenstva mohol ohroziť jej zdravie. Taktiež sa strany dojednali na práve Williama Sterna ako biologického otca dieťaťa požadovať amniocentézu, pričom Mary Beth Whiteheadová prisľúbila prerušiť svoje tehotenstvo na základe jeho žiadosti v prípade, ak by lekári diagnostikovali poškodenie plodu. Napriek obmedzeniam, na ktoré sa surogačná matka zaviazala v súvislosti s možnosťou potratu, dohoda vymedzila zodpovednosť pána Sterna ako biologického otca dieťaťa aj v prípade, že surogačná matka bude postupovať v rozpore s ustanoveniami dohody a napriek jeho žiadosti odmietne podstúpiť umelé prerušenie svojho tehotenstva. V prípade takéhoto porušenia záväzku mali totiž v zmysle ustanovení dohody zaniknúť všetky povinnosti druhej zmluvnej strany, s výnimkou povinností súvisiacich s otcovstvom k narodenému dieťaťu. Dohoda tiež osobitne riešila prípadnú smrť pána Sterna, či už pred pôrodom dieťaťa alebo po ňom. Pre tento prípad Mary Beth Whiteheadová, ako aj Richard Whitehead ako manžel surogačnej matky súhlasili s tým, že dieťa bude umiestnené do starostlivosti manželky pána Williama Sterna. V závere dohody sa tiež surogačná matka zaviazala prevziať na seba všetky riziká vrátane rizika smrti, ktoré by vznikli ako dôsledok počatia, tehotenstva a následného pôrodu [3].

Legislatíva väčšiny krajín, ktoré pripúšťajú uzavretie dohôd o surogačnom materstve, dnes vychádza z nekomerčného základu tohto vzťahu. Aj v prípade manželov Sternových sa pán Stern zaviazal zaplatiť surogač­nej matke 10 000 amerických dolárov, ktoré však v zmysle dohody neboli dojednané ako odmena, ale ako „kompenzácia za služby a súvisiace výdavky“, pričom dohoda obsahovala osobitné ustanovenie, podľa ktorého „táto platba nie je odplatou za vzdanie sa rodičovských práv alebo za vzdanie sa dieťaťa za účelom jeho osvojenia“. Napriek tomuto ustanoveniu však pánovi Sternovi vznikla povinnosť výplaty dojednanej sumy len v prípade, že došlo k odovzdaniu živého novorodenca. V prípade spontánneho potratu, ku ktorému by došlo pred ukončením štvrtého mesiaca tehotenstva, pani Whiteheadovej by nevznikol nárok na žiadnu kompenzáciu. V prípade spontánneho potratu, smrti dieťaťa alebo narodenia mŕtveho dieťaťa po uplynutí štvrtého mesiaca tehotenstva sa pán Stern zaviazal zaplatiť surogačnej matke len 1.000 amerických dolárov. Okrem toho pán Stern zaplatil ďalších 10.000 amerických dolárov advokátovi za služby spojené s prípravou dohody o surogačnom materstve.

Dohoda o surogačnom materstve a právna istota

Ďalšou významnou otázkou súvisiacou s dohodami o surogačnom materstve v krajinách, ktoré jej uzavretie umožňujú, je otázka právnej istoty a možnosti vymoženia práva založeného touto dohodou. Tá je totiž v praxi väčšinou výrazne obmedzená. Domáhanie sa práv vyplývajúcich z týchto dohôd môže byť mimoriadne zložité v prípade, že surogačná matka pre citovú väzbu k dieťaťu po jeho narodení odmieta plniť svoju zmluvnú povinnosť a dieťa objednávateľskému páru odovzdať a naopak v prípade, ak by z akéhokoľvek dôvodu objednávateľský pár odmietol dieťa prevziať. Takáto situácia by mohla nastať najmä v prípade, že by sa dieťa narodilo postihnuté, alebo v prípade, že by sa zmenili pomery medzi mužom a ženou z objednávateľského páru a ani jeden z nich by po pôrode neprejavil o dieťa záujem alebo naopak, ak by sa medzičasom rozviedli a po narodení dieťaťa by si začali robiť naň nárok obaja.

Všeobecne platí, že aj štáty, ktorých predpisy uzavretie takýchto dohôd nevylučujú a dávajú teda založenému vzťahu právnu povahu, nezaručujú mu istotu [4]. Toto pravidlo sa uplatňuje napríklad vo Veľkej Británii, kde podľa platného právneho stavu dohoda o surogačnom materstve nemôže byť na základe práva vynútená. Ak by sa teda surogačná matka z akéhokoľvek dôvodu rozhodla dieťa ponechať, objednávateľský pár jej v tom nemôže nijakým spôsobom zabrániť. Platí to však aj opačne, ak by pár odmietol dieťa po jeho narodení prevziať, surogačná matka nemá k dispozícii žiadny donucovací právny prostriedok na vynútenie splnenia tejto povinnosti. V takomto prípade by pre neplnenie zo zmluvy mohol nanajvýš objednávateľský pár požadovať vrátenie finančného plnenia, ktoré bolo do času pôrodu surogačnej matke poskytnuté, prípadne uplatniť iné sankcie za predpokladu, že boli zmluvne dojednané. Zložitejšia situácia by však vznikla surogačnej matke v prípade, že by objednávateľský pár odmietol dieťa prevziať. Za predpokladu, že by zmluva neobsahovala dojednania o zmluvnej pokute alebo iných sankciách pre prípad neplnenia zmluvy, len s ťažkosťami by sa mohla domáhať akejkoľvek náhrady. Nehovoriac už o záujmoch samotného dieťaťa v prípade, že by surogačná matka pre svoju vlastnú životnú situáciu nebola ochotná alebo schopná sa oň starať, prípadne ak by pre jeho postihnutie nemala po pôrode žiadna zmluvná strana o takéto dieťa záujem.

Aj keď by sa uplatňovanie princípu dobrovoľného plnenia povinností vyplývajúcich z dohôd o surogačnom materstve mohlo zdať z morálneho hľadiska prijateľné, považujem za potrebné poukázať na hrozbu vznikajúcu v súvislosti s prípadným nečestným správaním surogačnej matky, ktorá by po pôrode nechcela dieťa vydať zo ziskuchtivosti a formou psychického nátlaku by objednávateľský pár vydierala a požadovala akékoľvek výhody nad rámec vzájomnej dohody. Keďže neexistujú vo väčšine krajín donucovacie prostriedky, ktoré by mohol objednávateľský pár voči surogačnej matke použiť, tá by mohla situáciu zneužiť k stupňovaniu svojich požiadaviek.

Argumenty pre a proti

Medzi odbornou ako aj laickou verejnosťou existujú výrazné rozdiely v názoroch na tento špecifický nástroj boja so ženskou neplodnosťou. Keďže ide v súčasnosti o jednu z najkontroverznejších foriem výkonu asistovanej reprodukcie, v praxi väčšiny štátov sa stretáva s prevažne odmietavým postojom. Existuje však celý rad argumentov, tak pre tento inštitút ako aj proti nemu, pričom jeho zarytí prívrženci veria, že štát by svojimi normami nemal oberať ľudí o možnosť mať vlastné dieťa v prípade, že žena nie je schopná ho sama donosiť. Argumentujú tiež tým, že aj keď bude tento postup legislatívne neprípustný, ľudia túžiaci po vlastných potomkoch budú vstupovať do týchto dohôd, hoci aj nelegálne.

Odporcovia inštitútu surogačného materstva sa obávajú potenciálnej komercionalizácie tohto procesu a s tým spojeného rozvoja čierneho trhu s deťmi, na ktorom je dieťa považované za obchodovateľný artikel viac ako za dôstojnú ľudskú bytosť. Výraznú hrozbu tiež predstavuje zneužitie tohto inštitútu ženami, ktoré síce sú plodné a schopné dieťa vo svojom tele donosiť, nie sú však ochotné podstúpiť nepohodlie spojené s tehotenstvom a pôrodom, a preto si radšej nájdu náhradníčku, ktorá za nich za odplatu tento proces podstúpi. Príkladom je hollywoodsky pár celebrít tvorený Mathewom Broderickom a Sarou Jessicou Parkerovou, ktorí v júni roku 2009 verejnosti oznámili, že ich dvojčatá porodila surogačná matka.

Ďalším významným argumentom proti je skutočnosť, že pri tomto procese nie je zachovaná zásada anonymity, ktorá sa vyžaduje ako jedna z nosných podmienok pri výkone heterológnych foriem asistovanej reprodukcie, kam v zásade možno zaradiť aj problematiku surogačného materstva. Pri narušení zásady anonymity totiž hrozí situácia, kedy by sa surogačná matka začala k dieťaťu hlásiť dodatočne, po tom, čo bolo umiestnené do rodiny objednávateľského páru, čím by mohla dieťaťu spôsobiť psychické problémy, ako aj narušiť vzťahy v rodine.

Súčasná právna úprava

Ako už bolo naznačené, právna úprava problematiky surogačného materstva sa v jednotlivých krajinách výrazne líši. Na rozdiel od Spojených štátov amerických bol na európskom kontinente proces prijatia príslušných legislatívnych pravidiel v tejto oblasti výrazne ovplyvnený najmä odmietavým postojom cirkvi k tomuto inštitútu. Rímskokatolícka cirkev vyjadrila svoje stanovisko k problematike asistovanej reprodukcie ako takej, surogačné materstvo nevynímajúc, ešte vo februári roku 1987 v dokumente s názvom „Congregation for the Doctrine of the Faith“, kde jednoznačne vyjadrila odmietavý postoj tak k otázke surogačného materstva, ako aj k výkonu všetkých heterológnych foriem asistovanej reprodukcie. Cirkev toto svoje stanovisko odôvodňuje tvrdením, že ich výkon je v rozpore s jednotou manželstva a dôstojnosťou ľudského plodu, a preto by ich mali legislatívy jednotlivých krajín zakázať [5].

K narodeniu prvého dieťaťa na základe dohody o surogačnom materstve došlo v roku 1986, teda 8 rokov po tom, čo prišlo vo Veľkej Británii na svet prvé „dieťa zo skúmavky“, Luisa Brownová. Už v osemdesiatych rokoch minulého storočia teda v krajinách, ktoré jej výkon umožňujú, vyvstala požiadavka právne regulovať túto oblasť a s istotou vymedziť právny status zúčastnených subjektov.

V zásade možno konštatovať, že na rozdiel od niektorých krajín USA právna teória väčšina krajín Európskej únie dnes považuje dohody o surogačnom materstve za neplatné a v rozpore s etickými princípmi. Dokonca aj Španielsko, ktoré prijalo pomerne pokrokovú právnu úpravu výkonu asistovanej reprodukcie, náhradné materstvo nepripúšťa. Naopak medzi krajiny, v ktorých sú dohody o surogačnom materstve legálne, patria naši východní susedia – Ukrajina a Rusko. Na ich území pôsobia viaceré agentúry sľubujúce domácim, ako aj zahraničným neplodným párom sprostredkovanie kontraktu s vhodnou náhradnou matkou, podľa požiadaviek klienta, pričom podľa informácií dostupných na internete sa cena celého tohto procesu môže vyšplhať až do výšky 25.000 EUR [6].

Slovenská právna úprava

Vo všeobecnosti možno právnu úpravu Slovenskej republiky v oblasti asistovanej reprodukcie považovať za nedostatočnú. Napriek tomu, že v praxi bežne dochádza k výkonu tak homológ­nych, ako aj heterológnych foriem asistovanej reprodukcie, celá táto oblasť je právne regulovaná len Záväzným opatrením Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky z 10. októbra 1983 č. Z-8600/1983-D/2 o podmienkach pre umelé oplodnenie (ďalej len „opatrenie“), ktoré je uverejnené pod číslom 24/1983 vo Vestníku Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky. Toto opatrenie sa dotýka výlučne jednej z foriem asistovanej reprodukcie, a to umelej inseminácie, pričom vôbec nepočíta s možnosťou výkonu inseminácie náhradnej matky. Okrem toho jeho platnosť je prinajmenšom otázna, keďže vykonáva dnes už zrušený Zákon č. 20/1966 Zb. o starostlivosti o zdravie ľudu [7].

V súčasnosti teda žiadny slovenský právny predpis nerieši explicitne otázku surogačného materstva. Zákonodarca však v §82 ods. 2 zákona č. 36/2005 o rodine (ďalej len „zákon o rodine“) zaujal jednoznačný postoj k akýmkoľvek dohodám a zmluvám, ktoré by boli v rozpore so zákonnou domnienkou materstva, v zmysle ktorej matkou dieťaťa je vždy žena, ktorá dieťa porodila. Slovenský zákonodarca tak celkom jasne vyjadril svoj postoj k tomuto fenoménu a odmietol mu poskytnúť právnu ochranu.

Okrem toho, podľa dôvodovej správy k zákonu o rodine, súčasná právna teória hodnotí potenciálne dohody o náhradnom materstve ako zmluvy neplatné pre súčasný rozpor s ustanoveniami §3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi) a §39 Občianskeho zákonníka (neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom). Takáto dohoda by svojim obsahom jednak odporovala zákonu, priečila by sa však tiež dobrým mravom. K rovnakému záveru dospela aj Rada Európy v dokumente „Biela kniha upravujúca zásady týkajúce sa založenia a právnych dôsledkov rodičovstva“ z 15. januára 2002 [8].

Česká právna úprava

V porovnaní so slovenskou právnou úpravou sa český zákon o rodine otázkami určovania materstva pôvodne vôbec nezaoberal, vychádzajúc zo starej rímskej zásady „mater semper certa est“. Zmenu v oblasti určovania materstva priniesla až tzv. veľká novela zákona o rodine č. 91/1998 Sb., ktorou zákonodarca reagoval na rozmáhajúci sa trend vo svete, kde v dôsledku rozvoja rôznych nových metód asistovanej reprodukcie bola platnosť tejto starej zásady narušená.

Nové ustanovenie §50a českého zákona č. 94/1963 Sb. o rodině teda už výslovne uvádza, že matkou dieťaťa je vždy žena, ktorá dieťa porodila. Na rozdiel od slovenského zákona o rodine, český zákon sa jednoznačne nevysporadúva s otázkou platnosti zmlúv, ktoré by boli s touto zásadou v rozpore. Možno však vychádzať z toho, že aj na území Českej republiky by takáto zmluva neobstála pre rozpor s ustanovením §39 českého zákona č. 40/1964 Sb. Občanského zákoníku, teda pre rozpor s dobrými mravmi, príp. obchádzanie zákona [9].

Okrem toho pre právnu úpravu asistovanej reprodukcie ako takej v podmienkach Českej republiky však obdobie posledných rokov predstavovalo významný medzník. Dňa 1. júna 2006 totiž nadobudol účinnosť zákon č. 227/2006 Sb., o výzkumu na lidských embryonálních kmenových buňkách a souvisejících činnostech a o změně některých souvisejících zákonů (ďalej len „zákon o výskume“), obsahujúci okrem iného tiež úplne novú právnu úpravu asistovanej reprodukcie. Zákonodarca tu taxatívne vypočítava jednotlivé postupy a metódy, ktoré možno realizovať na základe ustanovení o asistovanej reprodukcii. Vzhľadom na obsah tejto zákonnej definície možno následne dospieť k záveru, že zákon v rámci ustanovení o asistovanej reprodukcii nepovoľuje využitie inštitútu surogačnej matky. Túto skutočnosť potvrdzuje tiež skôr spomenuté chápanie matky z pohľadu rodinného práva.

Na záver tejto podkapitoly považujem za potrebné ešte podotknúť, že pre slovenské ako aj české legislatívne prostredie spoločne platí, že ako platný by nemohol byť uznaný ani cudzí právny predpis povoľujúci náhradné materstvo, prípadne na základe neho dojednaná dohoda o surogačnom materstve. V takomto prípade by sa totiž zrejme uplatnila výhrada verejného poriadku nášho právneho poriadku v zmysle §36 zákonač. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, podľa ktorého „právny predpis cudzieho štátu nemožno použiť, pokiaľ by sa účinky tohto použitia priečili takým zásadám spoločenského a štátneho zriadenia Slovenskej, resp. Českej republiky a jej právneho poriadku, na ktorých je potrebné bez výhrady trvať“.

Právna úprava vo Veľkej Británii

Bola to práve Veľká Británia, kde došlo v roku 1978 k narodeniu prvého dieťaťa na základe metódy asistovanej reprodukcie. Tento celosvetovo významný medzník v oblasti ľudskej reprodukcie v júli roku 1982 nasledovalo zostavenie 16-členného vládneho výboru, tzv. Warnock Committee, ktorý dostal za úlohu podrobne preskúmať vtedajší a možný budúci vývoj medicíny a vedných odborov súvisiacich s ľudskou plodnosťou a embryológiou, posúdiť možný sociálny, etický, ako aj právny dosah tohto vývoja a na základe získaných poznatkov navrhnúť princípy, ktoré by mali byť legislatívne upravené. Odporúčania týkajúce sa surogačného materstva obsiahnuté v bodoch 56–58 dokumentu vypracovaného Warnock Committee sú nasledovne [10]:

  • malo by dôjsť k prijatiu legislatívnych pravidiel, ktoré zakotvia trestnosť založenia a prevádzkovania agentúr, ktorých cieľom je nábor žien za účelom náhradného tehotenstva alebo tvorba dohôd pre jednotlivcov alebo dvojice, ktoré majú záujem o využitie náhradnej matky. Takáto legislatíva by mala zahŕňať organizácie založené tak na komerčných, ako aj nekomerčných princípoch;
  • malo by dôjsť k prijatiu legislatívnych pravidiel, ktoré zakotvia trestnú zodpovednosť konania kvalifikovaných pracovníkov, ako aj iných osôb, ktoré vedome napomáhajú v procese oplodňovania náhradnej matky;
  • malo by dôjsť k zakotveniu nezákonnosti všetkých dohôd o surogačnom materstve a ich následnej nevymožiteľnosti na súde.

V nadväznosti na prijaté odporúčania Warnock Committee bol v roku 1990 prijatý zákon, tzv. Human Fertilisation and Embryalogy Act, podrobne upravujúci podmienky výkonu asistovanej reprodukcie.

Pre postoj Britskej lekárskej komory (The British Medical Association) je v súčasnosti príznačné, že akceptuje surogáciu ako liečebný postup poslednej inštancie. Argumentuje tým, že je neprípustné vystaviť inú ženu nebezpečenstvám tehotenstva v prípadoch, kedy nie sú vyčerpané všetky ostatné spôsoby liečby ženskej neplodnosti. Na druhej strane však túto možnosť dáva neplodným párom, ktorí už odôvodnene stratili nádej na vlastné potomstvo.

Aj keď dohody o surogačnom materstve nie sú vo Veľkej Británii postavené striktne mimo zákon, platí, že ako matka dieťaťa je po jeho narodení zo zákona registrovaná práve náhradná matka a jej prípadný manžel alebo partner ako otec. Originálny rodný list dieťaťa s týmito údajmi ostáva na matrike, pričom dieťa má dosiahnutím 18-teho roka veku právo na vydanie jeho kópie. Zákon vyžaduje, aby dieťaťu bola poskytnutá možnosť návštevy psychologickej poradne pred tým, ako dostane informáciu o surogačnej matke [11].

Záver

Surogačné materstvo predstavuje nesporne inštitút, ktorý na jednej strane poskytuje neplodným párom možnosť stať sa biologickými rodičmi dieťaťa aj v prípade, že žena nie je schopná dieťa donosiť, na druhej strane je však jej výkon spojený s celým radom problémov. Za predpokladu, že tieto dohody nie sú striktne nelegálne, je žiadúce, aby jednotlivé krajiny formou všeobecne záväzných právnych predpisov striktne vymedzili, čo a do akej miery je v tejto oblasti prípustné, a naopak, čo v praxi prípustné nie je. Potrebné je napríklad jednoznačne odpovedať na otázku, čo v prípade, že by sa tehotenstvo surogačnej matky skončilo potratom? Mal by objednávateľský pár nárok na vrátenie prostriedkov, ktoré do toho času do procesu investoval, alebo by mohol od surogačnej matky požadovať opakovanú snahu o tehotenstvo? A čo v prípade, že by sa po takomto potrate stala žena v pozícii surogačnej matky neschopnou počať ďalšie dieťa? Mala by voči objednávateľskému páru ona nárok na náhradu? A čo ak by sa nešťastnou náhodou ani jeden z objednávateľského páru nedožili narodenia dieťaťa?

Vzhľadom na skutočnosť, že právne úpravy jednotlivých štátov sveta sa v tejto oblasti vzájomne výrazne líšia, za opodstatnené možno považovať snahy prijať v tejto oblasti pravidlá na nadnárodnej úrovni v podobe medzinárodných dohovorov, ktorých cieľom je zosúladiť vnútroštátne podmienky a ktoré by jednotným spôsobom upravili danú problematiku a prispeli by tak k zamedzeniu tzv. reprodukčnej turistiky, kedy osoby túžiace po dieťati podstupujú potrebné zákroky v zahraničí, kde na základe odlišnej právnej úpravy možno vykonať aj postupy, ktoré nie sú v iných krajinách dostupné. Na úrovni Európskej únie v tejto oblasti zatiaľ jednotné pravidlá prijaté neboli. Je teda ponechané na uváženie každého štátu, ako s daným inštitútom naloží, či ho bude ticho akceptovať bez príslušnej právnej úpravy, alebo ho jednoznačne postaví mimo zákon. 

Doručeno do redakce: 1. 11. 2010

Přijato po recenzi: 18. 11. 2010

Ing. Mgr. Katarína Račková

Notársky úrad JUDr. Adriany Papankovej, notára so sídlom v Senci

katarina.rackova@gmail.com


Zdroje

1. Adamec Ch. The Encyclopedia of Adoption. Third edition. Facts on file library of health and living, 2007. ISBN 0-8160-6329-X: 368

2. Drgonec J. Ústavné práva a zdravotníctvo. Bratislava: ARCHA 1996: 338. ISBN 80-7115-114-9.

3. Phyllis Ch. Sacred Bond: The Legacy of Baby M. New York: Times Books 1988: 212.

4. Drgonec J, Holländer P. Moderná medicína a právo. Bratislava: OBZOR 1988: 295.

5. Congregation for the Doctrine of the Faith. Instruction on Respect for Human Life in its Origin and on the Dignity of Procreation Replies to Certain Questions of the Day. (Dostupné z: http://www.vatican.va/roman_curia/congregations/cfaith/documents/rc_con_cfaith_doc_19870222_respect-for-human-life_en.html )

6. Surrogacy program. Cost (Dostupné z: http://www.surrogate-mot.her.ru/eng/price.html)

7. Vlček R. Zdravotnícke právo. Bratislava: EPOS, 2007. 319 s. ISBN 978-80-8057-705-6.

8. White Paper on Principles Concerning the Establishment and Legal Consequences of Parentage, Strasbourg, 15 January 2002.

9. Hrušáková, M, Králíčková Z. České rodinné právo. Brno: Masarykova univerzita 2006: 398. ISBN 80-7239-192-5.

10. The Warnock Committee. British Medical Journal. (Dostupné z: http://www.ncbi.nlm. nih.gov/pmc/articles/PMC1442316/pdf/bmjcred00512-0032.pdf).

11. Wertz DC. Surrogate motherhood in Britain. GeneLetter 2, 2001.

12. Gostin L. Surrogate Motherhood. Politics and Privacy. American Society of Law & Medicine 1988: 384.

Štítky
Dětská gynekologie Gynekologie a porodnictví Reprodukční medicína

Článek vyšel v časopise

Praktická gynekologie

Číslo 4

2010 Číslo 4

Nejčtenější v tomto čísle

Tomuto tématu se dále věnují…


Kurzy

Zvyšte si kvalifikaci online z pohodlí domova

Krvácení v důsledku portální hypertenze při jaterní cirhóze – od pohledu záchranné služby až po závěrečný hepato-gastroenterologický pohled
nový kurz
Autoři: PhDr. Petr Jaššo, MBA, MUDr. Hynek Fiala, Ph.D., prof. MUDr. Radan Brůha, CSc., MUDr. Tomáš Fejfar, Ph.D., MUDr. David Astapenko, Ph.D., prof. MUDr. Vladimír Černý, Ph.D.

Rozšíření možností lokální terapie atopické dermatitidy v ordinaci praktického lékaře či alergologa
Autoři: MUDr. Nina Benáková, Ph.D.

Léčba bolesti v ordinaci praktického lékaře
Autoři: MUDr. PhDr. Zdeňka Nováková, Ph.D.

Revmatoidní artritida: včas a k cíli
Autoři: MUDr. Heřman Mann

Jistoty a nástrahy antikoagulační léčby aneb kardiolog - neurolog - farmakolog - nefrolog - právník diskutují
Autoři: doc. MUDr. Štěpán Havránek, Ph.D., prof. MUDr. Roman Herzig, Ph.D., doc. MUDr. Karel Urbánek, Ph.D., prim. MUDr. Jan Vachek, MUDr. et Mgr. Jolana Těšínová, Ph.D.

Všechny kurzy
Kurzy Doporučená témata Časopisy
Přihlášení
Zapomenuté heslo

Nemáte účet?  Registrujte se

Zapomenuté heslo

Zadejte e-mailovou adresu se kterou jste vytvářel(a) účet, budou Vám na ni zaslány informace k nastavení nového hesla.

Přihlášení

Nemáte účet?  Registrujte se