Špecifiká hospitalizmu u detského pacienta


Hospitalism in pediatric patients

During hospitalization, the child receives a new, less stimulating environment. It is separated from the family, thus undermining the emotional relationship, which finds support and emotional satisfaction. The child has fewer opportunities to move, to play, and is somewhat socially isolated. If it does not have enough incentives, mostly it deals with its own body, and consequently is easy to create undesirable habits such as thumb-sucking, oscillating movements and others. The author of the paper describes specifics of hospitalism in pediatric patients and prevention activity in hospital.

Keywords:
hospitalization – hospitalism – preventione


Autoři: I. Ondriová;  D. Magurová
Působiště autorů: Fakulta zdravotníckych odborov Prešovskej univerzity v Prešove ;  Dekanka: Dr. h. c. prof. PhDr. Anna Eliašová, PhD. ;  Katedra ošetrovateľstva ;  Vedúca: PhDr. Dagmar Magurová, PhD.
Vyšlo v časopise: Prakt. Lék. 2016; 96(6): 272-274
Kategorie: Z různých oborů

Souhrn

Hospitalizáciou sa dieťa dostáva do nového, menej podnetného prostredia. Je odlúčené od rodiny, čím sa naruší jeho citový vzťah, v ktorom nachádza oporu a citové uspokojenie. Dieťa má menej príležitostí na pohyb, hru a je do určitej miery sociálne izolované. Ak nemá dostatok podnetov, zaoberá sa väčšinou vlastným telom, následkom čoho sa ľahko vytvárajú nežiaduce návyky, akými sú napríklad cmúľanie palca, kývavé pohyby a iné. Autorka v príspevku popisuje špecifiká hospitalizmu u detského pacienta a možnosti prevencie.

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
hospitalizácia – hospitalizmus – dieťa – prevencia

ÚVOD

Hospitalizmus predstavuje súbor chorobných príznakov, kedy pacient, predovšetkým detský nepriaznivo reaguje na pobyt v nemocnici alebo v inom ústavnom zariadení. Vo veľkej miere sa tu uplatňuje nedostatok výchovných podnetov a strata úzkeho citového zväzku dieťaťa s rodičmi. Negatívne pôsobí aj chladné, stereotypné nemocničné prostredie. Čím dlhšie je dieťa hospitalizované, tým väčšia je pravdepodobnosť jeho vzniku, preto hospitalizmu predchádzame počas hospitalizácie cieleným zamestnávaním chorého dieťaťa. Najvýraznejšie sa hospitalizmus prejavuje u detí so somatopsychickou nezrelosťou a silnou emocionálnou labilitou (5, 6).

Pri vzniku hospitalizmu u detí má prvoradý význam:

  • strata úzkeho citového zväzku dieťaťa s rodičom
  • negatívne pôsobí choroba a jej prejavy
  • stereotypné nemocničné prostredie
  • nedostatok výchovných stimulov

Vplyvy, ktoré vedú k hospitalizmu, sa zahŕňajú pod pojem psychická deprivácia. Psychická deprivácia je psychický stav, ktorý vzniká v takých životných situáciách, kedy dieťaťu nie je daná príležitosť na uspokojenie jeho základných duševných potrieb v dostatočnej miere a počas dosť dlhého časového úseku. Na základe toho môže dôjsť k deprivačno-separačnej reakcii, prípadne k pozastaveniu vývinu alebo vývinovému regresu.

Podľa ťažiska deprivačných vplyvov rozlišujeme:

  • depriváciu senzorickú, ktorá je viazaná na nedostatok adekvátnych zmyslových podnetov
  • depriváciu emočnú, ktorá súvisí s citovo chladným prostredím
  • depriváciu intelektovú vznikajúcu pri nedostatku podnetov, ktoré podporujú rozvoj intelektových schopností, sociálnu prejavujúcu sa opustenosťou spôsobenou odlúčením od rodiny (7)

Hospitalizmus sa prejavuje v troch oblastiach. Ide predovšetkým o somatické prejavy, psychické prejavy, emocionálne a sociálne prejavy.

SOMATICKÉ PREJAVY HOSPITALIZMU

Nevhodná adaptácia na nemocničné prostredie vyvoláva niekedy takzvanú regresívnu reakciu, keď dochádza k vývinovému regresu, ktorý sa prejavuje negatívnymi zmenami pôvodných návykov a má podobu návratu do predchádzajúcich etáp vývinu u dieťaťa. Týka sa to predovšetkým rečového prejavu dieťaťa, udržiavania telesnej čistoty, samostatnosti v jedení, obliekaní, nočných desov, odmietania stravy. Takéto reakcie sa prejavujú približne u jednej tretiny hospitalizovaných detí, ale často sa objavia až niekoľko dní či týždňov po prepustení z nemocnice. Otupenosť a nedostatok vonkajších podnetov môžu viesť k tomu, že malé dieťa vypĺňa čas, v ktorom je odkázané na seba, neúčelnými stereotypnými pohybmi, akými sú kývanie hlavou, trupom, cmúľanie prstov, vydávanie neartikulovaných zvukov.

PSYCHICKÉ PREJAVY HOSPITALIZMU

V oblasti psychických prejavov dieťa reaguje depresiou a plačom, protestmi a agresiou, autizmom, chorobnou uzavretosťou, adaptuje sa na ústavné prostredie, naučí sa ho využívať a vyhýba sa učeniu a práci, otupenosťou so slovnou a pohybovou monotónosťou. U vekovo starších detí je hospitalizmus menej častý a prejavuje sa spravidla dvoma formami. Jednou formou je depresívna. Dieťa je smutné, uzatvorené, tiché, apatické. Niekedy možno pozorovať úzkosť, poruchy spánku a nechutenstvo. Prejavuje sa negatívnou adaptáciou na hospitalizáciu, ktorá je pomerne častá a je pozorovateľná u detí, ktoré sa dokážu rýchlo adaptovať.

Dojčatá a deti ranného veku sú ešte veľmi pripútané k rodičom. Z tohto dôvodu hospitalizácia a následné odlúčenie od rodičov môže u deti vyvolať rôzne psychické poruchy. Kritickým vekom je rozpätie od pol roka do 4 rokov. Deti v tomto veku pociťujú odlúčenie od rodičov ako stratu lásky, trest alebo zradu. Ich reakciou je akútny strach, uzavretie sa do seba, dieťa sa hra samé alebo sa nehrá vôbec, nekomunikuje, odmieta nadväzovať kontakt s ostatnými, objavuje sa agresia zameraná proti ošetrujúcemu personálu a často sa objavuje negativizmus. Dieťa buď nepočuje naše pokyny, alebo robí práve opak toho, čo sa od neho požaduje. Iné dieťa môže reagovať plačom, krikom alebo zlostnými protestmi. Niektoré deti nespolupracujú s personálom, odmietajú užívať lieky, nedovolia sestre pichnúť im injekciu, odmietajú po operácii vstať z postele, alebo pokojne ležať pri vyšetrení. Aj tie, ktoré spolupracujú, sú zväčša opatrné, boja sa a otázky, ktoré kladú personálu, môžu odhaľovať ich zmätenosť a nedostatok informácií (9).

SOCIÁLNE PREJAVY HOSPITALIZMU

Vlastná choroba v akútnej či chronickej forme je vždy istou životnou udalosťou, životnou zmenou, ktorá vyžaduje prispôsobenie sa dieťaťa. Niektoré deti sa dokážu prispôsobiť danému sociálnemu prostrediu, iné naopak nie. Väčšina detí sa bráni hospitalizácii. Pre tie deti, ktoré ju uvítajú, znamená možnosť úniku z nepríjemnej, stresovej domácej atmosféry. Každé dieťa pochádza z iného sociálneho prostredia, preto sa niektoré tešia domov a iné nie. K sociálnym prejavom patrí pocit opustenosti dieťaťa, dieťa ťažko znáša odlúčenie od svojej rodiny, máva pocity nechcenosti.

DÔSLEDKY HOSPITALIZMU

  • U detí mladších, u ktorých nie je možná racionálna spolupráca, budú následky ťažšie a závažnejšie.
  • Dieťa nechápe dôvod hospitalizácie. Táto skutočnosť u dieťaťa vyvoláva pocity ublíženia, oklamanie a provokuje ho k postojom detskej pomsty.
  • Dojčatá a deti raného veku v rozpätí od pol roka do 4 rokov sú intenzívne citovo pripútané k rodičom. Z tohto dôvodu následné odlúčenie od rodičov môže spôsobiť vážne psychické následky (8, 9).
  • Často aj dlho po odchode z nemocnice deti bývajú zlostné, neposlušné, búria sa, provokatívne hnevajú. Tiež majú tendencie presadzovať rôzne svoje rozmary, trucujú, robia rôzne schválnosti, akoby sa chceli pomstiť za minulé príkoria, ale súčasne akoby sa potrebovali uistiť, že ich vychovávatelia im naďalej venujú lásku a pozornosť.
  • Niektoré deti sú veľmi apatické k rodičom, udržujú si odstup, akoby ich nevnímali, alebo výslovne odmietajú ich pokusy o kontakt.
  • Bežnou komplikáciou bývajú úzkostné reakcie, nočné mory, nočné pomočovanie a podobne. Dieťa sa dlho desí tmy, bojí sa zaspať, chce spať s matkou, ale zaspí len, keď ho drží za ruku (2).

PREVENTÍVNE OPATRENIA HOSPITALIZMU U DETÍ

Výchovné zamestnávanie patrí k preventívnym prostriedkom, ktorými sa dá zabrániť vzniku hospitalizmu. Je to najúčinnejšia forma predchádzania hospitalizmu u detí, pomocou ktorej sa dieťa učí počas celej hospitalizácie a rozširujú sa jeho doterajšie schopnosti a zručnosti. Cieľom výchovného zamestnávania by mal byť optimálny psychický stav detí, ktorým by sa dosiahla rýchlejšia adaptácia dieťaťa na nemocničné prostredie, predchádzanie hospitalizmu, podpora správneho vývinu dieťaťa, napomáhanie procesu liečenia, zabránenie ochoreniu z nečinnosti či spríjemnenie pobytu dieťaťa v nemocnici. Výchovné zamestnanie volíme z viacerých hľadísk, a to z hľadiska funkčnej primeranosti, vekovej primeranosti, individuálnej primeranosti a situačnej podmienenosti (1, 2).

Princípy výchovného zamestnávania

  1. Funkčná primeranosť výchovného zamestnania znamená jeho vhodné a účelné zameranie na výchovný cieľ. Čiastkovým cieľom môže byť napríklad: rozvíjanie reči dieťaťa, rozvíjanie pamäti, zjemňovanie zmyslového rozlišovanie farebných odtieňov, výšky tónov a podobne.
  2. Veková primeranosť zohľadňuje náročnosť danej úlohy vo vzťahu k veku dieťaťa. Hodnotí sa z kvalitatívnej, kvantitatívnej stránky. V prvom rade hodnotíme dĺžku zamestnania dieťaťa a striedanie rozličných typov činnosti. Dieťa nesmieme preťažovať, dĺžku zamestnania určujeme nielen podľa veku dieťaťa, ale aj podľa intenzity jeho sústredenia a fyzickej náročnosti výchovného zamestnania.
  3. Individuálna primeranosť uplatňuje jednu zo základných pedagogických zásad – zásadu individuálneho prístupu k dieťaťu. Každé dieťa, s ktorým prídeme do kontaktu, je neopakovateľná a jedinečná osobnosť s množstvom preň typických osobitostí, ktorými sa líši od iných detí. Musíme pre dieťa vyberať také zamestnanie, ktoré zodpovedá jeho momentálnym vývinovým potrebám (4, 7).
  4. Situačná podmienenosť zohľadňuje voľbu vhodného námetu. Námet výchovného zamestnania vyberáme tak, aby zodpovedal ročnému obdobiu, rozličným aktuálnym okolnostiam a udalostiam. Rešpektujeme režim dieťaťa a jeho zdravotný stav.

Stále naliehavejšie sa pri hospitalizácii detí zdôrazňuje požiadavka holistického prístupu k chorému dieťaťu. Odporúča sa rešpektovať najrozmanitejšie faktory, ktoré ovplyvňujú vznik choroby a jej priebeh, psychiku chorého, sociálne zázemie. Potreba celostného prístupu k chorému dieťaťu v súčasnosti nadobúda nový význam. Ukazuje sa, že je potrebné riešiť ju tímovým spôsobom v spolupráci so psychológom, pedagógom, psychiatrom ako aj iným odborníkom. Nie však izolovane, ale vždy ako členom spolupracujúceho tímu. Poskytovanie zdravotníckej starostlivosti chorým deťom, ich liečba a ošetrovanie si vyžaduje od zdravotníckych pracovníkov nielen adekvátne odborné vedomosti a zručnosti, ale aj vysoko etický a citlivý prístup. Veľkú úlohu pri výchovnom zamestnávaní predstavuje celkový prístup, empatické chápanie detských pacientov. V starostlivosti o dieťa, tak zdravé, ako aj choré je nevyhnutné zabezpečiť jeho zdravý vývin, ktorý podmieňujú jeho neuspokojené potreby. Okrem biologických potrieb je dôležité aj uspokojenie psychických a sociálnych potrieb. U každého dieťaťa je to individuálne. V chorobe, a to najmä pri hospitalizácii, sa na uspokojovaní potrieb dieťaťa podieľajú zdravotnícki pracovníci, ktorí sú s dieťaťom v najužšom a najčastejšom kontakte. Dieťa potrebuje byť milované, akceptované a potrebuje mať pocit lásky, bezpečia a istoty. Na utváraní ľudskej psychiky má významný podiel činnosť. Činnosť sa považuje za prvotnú biologickú a sociálnu potrebu, ktorej vonkajším prejavom sú najrôznejšie formy aktivity. Hospitalizované deti potrebujú stimuláciu rečového vývinu, možnosť a podmienky ku hre, pohybu a aktivite. Hospitalizované dieťa vníma sestru nielen ako mamu, ale aj partnera pre hru. Medzi základné druhy činnosti človeka, ktoré majú svoju špecifickú charakteristiku a formatívny, pedagogický a spoločenský význam, patrí hra, práca, rozhovor (7, 10). Dieťa si potrebuje svoje napätie odreagovať, oslobodiť sa od neho a uvoľniť sa. Najlepší prostriedok predstavuje tvorivá hra. Svoje nepriateľstvo si dieťa môže vybiť hrou s bábikami, vojačikmi, sadrovými zvieratkami alebo kreslením či maľovaním, pri práci s modelovacími hmotami (moduritom, plastelínou). Dieťa v nemocnici nesmie zostať nezamestnané. Osobitnú pozornosť si zasluhujú deti, ktoré zostávajú utlmené, apatické, bez spontánneho záujmu o spoluprácu a o kontakt s okolím. U školákov, pokiaľ to lekár dovolí, začína pedagóg s pozvoľnou prípravou jeho školských povinností. No je dôležité dieťa príliš nezaťažovať. Je to napríklad kreslenie, prírodopis, zemepis, čítanie z čítanky alebo iných knižiek a postupne prechádza až k normálnemu školskému programu. Vo väčšine prípadov sa týmito prostriedkami podarí zvládnuť pooperačné psychické komplikácie v priebehu niekoľkých dní. Vo zvlášť vážnych a zdĺhavých prípadoch je nutné poradiť sa so psychológom alebo s detským psychiatrom. Pokiaľ dieťa napríklad absolvuje viac operačných zákrokov, je veľmi dôležité, aby sa každý ďalší zákrok odložil na obdobie, kedy sa už dieťaťu podarilo vyrovnať sa s posledným výkonom a duševne sa už dostalo do normálneho stavu.

ZÁVER

V rámci psychologického prístupu v starostlivosti o choré dieťa je nutné vychádzať z Charty práv hospitalizovaných detí, do nemocnice zvyčajne prijímať dieťa s matkou alebo otcom, diagnostické a liečebné výkony realizovať rýchlo a šetrne, dieťa upokojiť, odvádzať jeho pozornosť a po zákroku vždy pochváliť, správanie dieťaťa matke nikdy nevyčítať, pri opakovaných dramatických reakciách dieťaťa rodičom odporučiť spoluprácu s psychológom. Dôležité je rešpektovať právo dieťaťa na informácie zodpovedajúce jeho veku, zabezpečiť dostatok informácií rodičom, umožniť pravidelný kontakt dieťaťa s rodinnými príslušníkmi, obmedziť strach a úzkosť dieťaťa a eliminovať bolestivé zákroky v diagnosticko - terapeutickom procese, vhodným zamestnávaním dieťaťa predchádzať prejavom hospitalizmu.

Stret záujmov: žiadny.

ADRESA PRO KORESPONDENCI:

PhDr. Iveta Ondriová, PhD.

Fakulta zdravotníckych odborov PU

Partizánska 1,

080 01 Prešov, SR

e-mail: iondriova@centrum.sk


Zdroje

1. Boledovičová M, a kol. Pediatrické ošetrovateľstvo. Martin: Osveta 2006.

2. Hrodek O, Vavřinec J, a kol. Pediatrie. 1. Vydání. Praha: Galén 2002.

3. Leifer G. Úvod do porodnického a pediatrického ošetřovatelství. Praha: Grada Publishing 2004.

4. Matejček Z. Psychologie nemocných a zdravotně postižených dětí. 3. přepracované vydání Jinočany: H & H 2001.

5. Říčan P, Krejčířová D, a kol. Dětská klinická psychologie. Praha: Grada Publishing 1995.

6. Sedlářová P, a kol. Základní ošetrovatelská péče v pediatrii. Praha: Grada Publishing 2008.

7. Tutková J. Komunikace sestra – pacient. Sestra 2007; 17: 22.

8. Vágnerová M. Vývojová psychologie: detství, dospelosť, stárí. 1. vydání. Praha: Portál 2007.

9. Závacká A, Kokoruďová J, Hudáková Z. Hospitalizácia dieťaťa s matkou. Revue ošetrovateľstva, sociálnej práce a laboratórnych metodík 2008; 14(4): 74–76.

10. Zlámalová V. Profesionálna úspešnosť detskej sestry. Revue profesionálnej sestry 2002; 9(4): 10.

Štítky
Praktické lékařství pro děti a dorost Praktické lékařství pro dospělé

Článek vyšel v časopise

Praktický lékař

Číslo 6

2016 Číslo 6

Nejčtenější v tomto čísle

Tomuto tématu se dále věnují…


Kurzy

Zvyšte si kvalifikaci online z pohodlí domova

Zánětlivá bolest zad a axiální spondylartritida – Diagnostika a referenční strategie
nový kurz
Autoři: MUDr. Monika Gregová, Ph.D., MUDr. Kristýna Bubová

Inhibitory karboanhydrázy v léčbě glaukomu
Autoři: as. MUDr. Petr Výborný, CSc., FEBO

Krvácení v důsledku portální hypertenze při jaterní cirhóze – od pohledu záchranné služby až po závěrečný hepato-gastroenterologický pohled
Autoři: PhDr. Petr Jaššo, MBA, MUDr. Hynek Fiala, Ph.D., prof. MUDr. Radan Brůha, CSc., MUDr. Tomáš Fejfar, Ph.D., MUDr. David Astapenko, Ph.D., prof. MUDr. Vladimír Černý, Ph.D.

Rozšíření možností lokální terapie atopické dermatitidy v ordinaci praktického lékaře či alergologa
Autoři: MUDr. Nina Benáková, Ph.D.

Léčba bolesti v ordinaci praktického lékaře
Autoři: MUDr. PhDr. Zdeňka Nováková, Ph.D.

Všechny kurzy
Kurzy Doporučená témata Časopisy
Přihlášení
Zapomenuté heslo

Nemáte účet?  Registrujte se

Zapomenuté heslo

Zadejte e-mailovou adresu se kterou jste vytvářel(a) účet, budou Vám na ni zaslány informace k nastavení nového hesla.

Přihlášení

Nemáte účet?  Registrujte se

Nová funkce oznámení

všimli jsme si, že se zajímáte o obsah na našem webu. Využijte nové funkce zapnutí webových notifikací a nechte se informovat o nejnovějším obsahu.

Zjistit více