Málo nás, málo nás, poďte ďalší medzi nás. Málo nás?

Souhrn

Dúbrava M. Málo nás, málo nás, poďte ďalší medzi nás. Málo nás?

Nedostatok lekárov sa v ostatných rokoch prehlbuje celosvetovo. Príčiny tohto deficitu by sme mohli vidieť v nižšom záujme o štúdium medicíny (danom nižším sociálnym a ekonomickým statusom lekára v porovnaní s minulosťou), v disproporčnom záujme lekárov o prácu v niektorých medicínskych odboroch a geografických lokalitách, v defenzívnej medicíne a v demotivujúcich paramedicínskych činnostiach, ktoré musia lekári vykonávať. Cieľom tohto článku je pokúsiť sa evokovať diskusiu o veci, v ideálnom prípade podnietiť výskumné aktivity v tejto oblasti.

Klíčová slova:

ľudské zdroje – deficit lekárov

Východiská

Nedávno sme napísali:⁽¹⁾ „Deficit lekárov pretrváva, respektíve prehlbuje sa aj vo vyspelých krajinách.⁽²⁾ Aj tam sa ráta na desaťtisíce. V najbližších rokoch bude ďalej stúpať, pričom hlavnou príčinou tohto nedostatku je nárast a starnutie populácie.^(3–5) S vysokou mierou istoty sa dá vyjsť z predpokladu, že existuje pomyselná univerzálna zhoda v tom, že lekárov je nedostatok,⁽⁶⁾ a to aj v najrozvinutejších krajinách^(7–11)  a v blízkom zahraničí,^(12,13) aj keď výnimky môžu existovať.“⁽¹⁴⁾ Trend prehlbujúceho sa nedostatku lekárov sa už roky týka aj Slovenska.⁽¹⁵⁾ Textov o tom, kde sú príčiny tohto javu a o akých liečebných intervenciách by sa pri ňom dalo premýšľať, nie je dostatok. Navyše pri tejto problematike platí, že je v nej máločo globálne alebo regionálne platné, pretože historický vývoj poskytovania zdravotnej starostlivosti, sociálna situácia a ekonomické podmienky sa v jednotlivých krajinách zásadne líšia. V tomto článku ponúkame jeden z možných pohľadov na to, či deficit lekárov naozaj existuje, a ak áno, kde sú jeho príčiny a ako by sa dal znižovať.

Príčiny deficitu lekárov

Pri úvahách o príčinách deficitu lekárov si dovolíme začať v dávnejšej minulosti –⁠ „pred sto rokmi“. Vtedy bol status lekára nespochybniteľný, bol to „niekto“. Čím bolo toto vysoké postavenie v spoločnosti dané? Myslíme si, že je na to pomerne jednoduché vysvetlenie: lekári boli po prvé múdri (nielen medicínsky vzdelaní), svedomití a empatickí, po druhé boli ohodnotení aj finančne, po tretie boli primerane početní (medicínu nevyštudoval „každý“ a zároveň lekár nebol zneužívaný „banalitami“ a byrokraciou). Tak ako odmietame princíp kolektívnej viny, tak si nerobíme ilúzie, že lekársky stav bol vždy kompletne taký, ako je opísané v predošlej vete. Na základe dostupných informácií o tom, ako svet vyzeral voľakedy a ešte aj o chvíľu neskôr, sme však hlboko presvedčení, že lekári „v ústavnej väčšine“ boli takí, ako sme uviedli vyššie. Ako je to dnes?

Sú dnes lekári (v nadlimitnej väčšine) múdri, svedomití a empatickí? Nemáme na to žiadne tvrdé dáta. Vedení nezlomným optimizmom však veríme, že to tak stále je. Prečo ten náznak neistoty? Lebo máme empirické skúsenosti, čo vedia medici na skúškach (sme presvedčení, že stále menej a menej, a to zreteľne), absolventi pri nástupe do prvého zamestnania a mladší kolegovia na atestačných skúškach. Lebo nás starších by sa mohlo týkať vyhorenie, ktoré priamo či nepriamo zreteľne prispieva k nedostatku lekárov.⁽¹⁶⁾
Mnohí mladší kolegovia sa nás starších pýtajú, či sa už v týchto pracovných podmienkach necítime vyhoretí. Nie, necítime, ale ktovie ako zvonka vyzerá naša svedomitosť a empatia, hoci my ich považujeme za nedotknuté.

Sú dnes lekári dobre a spravodlivo ohodnotení? Nemocniční lekári si u nás nedávno „vďaka odborárom“ a neutíchajúcej aktivite ich predsedu MUDr. P. Visolajského polepšili. Nevšimli sme si, že by ich verejnosť podporovala. Všimli sme si, že pri konsolidácii rozpočtu Slovenskej republiky predstavitelia vlády verejne razantne konštatovali, že lekári zarábajú dosť. A to nehovoríme o tom, ako je spoločnosť schopná a ochotná rozoznávať, aký podiel mzdy lekára pripadá na jeho štandardný pracovný čas a aký na rôzne pohotovostné služby (niekedy aj mierne „nútené“, keď ich nemá kto iný vykonávať), príplatky a pod. Súkromní podnikatelia –⁠ ambulantní lekári sa vraj už aj predtým mali finančne dosť dobre (hm, prečo teda potom už neexistuje takmer žiadna „čistá“ internistická či geriatrická ambulancia, prečo veľká väčšina z nich má v svojom názve aj pomlčku, za ktorou nasleduje ďalší medicínsky odbor?).

V ekonomickej oblasti je zhodnotenie situácie zdanlivo jednoduchšie ako pri „múdrosti, svedomitosti a empatii“. Príjem vztiahnutý na kúpnu silu v danej krajine sa totiž medzištátne porovnáva pomerne jednoducho. Ak by sme si ako referenciu vzali nám najbližšie zahraničie, nevyzerá to s (nemocničnými) lekármi až tak zle. Ale ani v ekonomicky silnejších krajinách to vôbec nebudí dojem, že by lekári boli spokojní s finančným ohodnotením svojej práce. Ak by sme ako referenciu zobrali potrebnú dĺžku vzdelávania (vrátane martýria atestačných skúšok, ktoré skladajú už nie mladí študenti, ale dospelí ľudia, zvyčajne detní), kvalifikovanosť práce a s ňou spojenú zodpovednosť, tak v porovnaní s inými profesiami, ktoré vyžadujú analogické predpoklady, vôbec nedopadneme dobre. Spoločnosť dnes vníma ekonomické postavenie ako dôležitý, ak nie rozhodujúci pilier celkového posudzovania spoločenského statusu a za referenčný príjem nebude pokladať príjem lekárov v okolitých krajinách, ale mzdu spoluobčanov vykonávajúcich iné povolania. Je celkom pochopiteľné, že príjem lekára jeho miesto v spoločnosti vôbec nevystužuje.

Sú dnes lekári primerane početní? Naša odpoveď je ambivalentná (t. j. rozporuplná, protirečivá, nerozhodná). Začnime rôznorodosťou medicínskych odborov.⁽¹⁷⁾ Niektoré sú spoločnosťou vnímané podstate atraktívnejšie ako iné, niektoré už ani neskrývajú, že väčšina ich činností je priamo (a dobre) spoplatňovaná. Tam je, pochopiteľne, oveľa menšia núdza o lekárov ( à propos –⁠ napr. geriatri chýbajú dokonca už aj v USA).⁽¹⁸⁾ Ale aj iné medicínske odbory sú nevyhnutné. Teda ak myslíme na poskytovanie zdravotnej starostlivosti ako celku –⁠ v celej šírke medicíny a pre všetkých obyvateľov krajiny za jej finančného krytia solidárnym zdravotným poistením. Vtedy je situácia diametrálne odlišná, lekári naozaj chýbajú. Deficit lekárov priamo vedie aj k frustrácii jestvujúcich lekárov –⁠ „musia“ viac robiť –⁠ aj za v systéme chýbajúcich kolegov. A hoci si pritom možno viac zarobia, z dlhodobejšieho hľadiska to nedopadá dobre –⁠ na nepomer pracovného vyťaženia a radosti z osobného života sú citliví najmä mladší kolegovia.

Iným kritériom generujúcim ambivalentnosť odpovede sú geografické odlišnosti. Vo väčších mestách je iste väčší záujem o pracovné pozície ako v menších alebo na dedinách. Zatiaľ to aspoň niektoré menšie nemocnice zvládajú intenzívne zvýšenými „náborovými“ mzdami, o ktorých lekári vo veľkomeste ani nechyrujú. Dokedy to vydržia financovať?

Zámerne sme sa teraz nevenovali frekventovane v týchto situáciách používaným „koeficientom“ typu: „Koľko geriatrov/internistov/kardiológov ... tam a tam pripadá na 10 000 obyvateľov?“ Diskusia o ich skutočnej výpovednosti by totiž podľa nášho názoru vystačila na osobitný článok a bez nej by prezentovanie takýchto čísel bolo priam zavádzajúce. V každom prípade platí, že hľadanie odpovede na otázku, aký je primeraný počet lekárov, nie je nové a nemá jednoduché riešenie.⁽¹⁹⁾

Ak zosumarizujeme tri doteraz diskutované oblasti, potom je zrejmé, že motivácia maturantov pre vstup na lekársku fakultu nie je podporovaná spoločenskou prestížou povolania. Nemyslíme si, že by ostatné motivačné zdroje nedávnych alebo budúcich medikov (typicky snaha pomáhať chorému blížnemu svojmu) mohli v dnešných časoch tento výpadok nahradiť.⁽²⁰⁾ Ak k tomu prirátame vo všeobecnosti neveľmi utešené pracovné podmienky, ktoré absolventi u nás nachádzajú v svojich prvých zamestnaniach, musíme počítať aj s ich odlivom do zahraničia. Ten síce už nie je taký veľký ako prednedávnom, ale „celé“ ročníky absolventov (t. j. veľký podiel z ročníka), ktoré sa rozhodli z krajiny odísť, aby boli ich pracovné očakávania lepšie naplnené, sa už nedajú nahradiť a citeľne chýbajú. Aj keď médiá občas prinášajú z hľadiska početnosti anekdotické správy o lekároch, ktorí sa po získaní skvelých skúseností v zahraničí vracajú zachraňovať naše zdravotníctvo.  À propos –⁠ oveľa menej často zmieňujú tých, ktorí sa plní entuziazmu vrátili, vyskúšali a sklamaní sa pomerne rýchlo vrátili „von“.

Doteraz sme hovorili o jednom súbore príčin deficitu lekárov –⁠ volajme ich
„aspoň nejako pochopiteľné príčiny“. Existuje však aj druhá skupina príčin –⁠ pracovne ju nazvime „neefektívnosť práce lekára“. Čo máme na mysli? Flákajú sa lekári? Kľúčové zdroje neefektívnosti ich práce vidíme v defenzívnej medicíne, manažmente ľudských (lekárskych) zdrojov a paramedicínskych činnostiach.

Defenzívna medicína je cnostné pomenovanie niečoho, čo v skutočnosti vôbec nechceme. Nechceme poskytovať diagnostické a/alebo liečebné úkony, ktorých indikácia je daná obavami lekára z pomyselných následkov ich neposkytnutia, ak tieto úkony u pacienta na základe jeho anamnézy a fyzikálneho vyšetrenia nemusia, nemajú alebo nesmú byť vykonané. Pretože by buď s vysokou pravdepodobnosťou zásadnejšie neprispeli k presnejšej diagnostike s reálnou možnosťou na ňu nadväzujúcej liečby a/alebo k efektívnejšej liečbe, alebo by mohli byť nahradené inými postupmi, ktoré by boli pri porovnateľnom prínose menej zaťažujúce a/alebo lacnejšie. Preložené do ľudštiny: „Keby niečo, aby to bolo urobené, aby som bol krytý, bez ohľadu na to, či a ako to pacientovi pomôže.“⁽²¹⁾ Defenzívna medicína je jedným zo základných zdrojov naddiagnostikovania a nadliečenia. Geriatrie sa týka obzvlášť intenzívne. Nejde o nič nové, utešene sa rozvíja od sedemdesiatych rokov 20. storočia.⁽²²⁾

Manažment ľudských zdrojov integruje pojmy manažment a ľudské zdroje. Oba sú novodobé, a ak ich riadiaci pracovník už na nižšej vedúcej pozícii neverbalizuje, pôsobí temer nekompetentne. Na ktorej úrovni riadenia by však racionálne postupy v tejto oblasti mohli prispieť k riešeniu deficitu lekárov –⁠ kto môže pozitívnym spôsobom rozhodovať o alokácii disponibilných lekárov?

Je to jednoduché –⁠ sú to zamestnávatelia. Mohlo by sa zdať, že v ambulantnom sektore v tomto smere problém nebude, veď súkromný podnikateľ –⁠ ambulantný lekár –⁠ bude zamestnávať ďalšieho kolegu len vtedy, ak mu to bude dávať ekonomický zmysel, nebude generovať prezamestnanosť –⁠ plytvanie ľudskými zdrojmi. Je tu však aj druhá strana mince –⁠ „vyšší zamestnávateľ“ ambulantných lekárov. Je ním štát, ktorý vytvára všeobecne záväzné právne predpisy, kontroluje a vymáha ich dodržiavanie. V tejto veci je štát temer nerozlučne spojený so zdravotnými poisťovňami zazmluvňujúcimi ambulantných špecialistov, aby mohli ordinovať v režime verejného zdravotného poistenia. Ak sa pozrieme na čakacie doby u úplnej väčšiny ambulantných lekárov bez ohľadu na ich špecializáciu, ľahko môžeme usúdiť, že „vyšší zamestnávateľ“ prispieva k maskovaniu nedostatku lekárov.

Máme pocit, že u nemocničných lekárov je situácia trošku odlišná. Už sme zmienili, že atraktívnejšie sú zamestnania v niektorých odboroch a vo väčších mestách. Za týchto okolností sa dá reálne uvažovať o tom, že historicky a či inak generovaná prezamestnanosť lekárov môže niekde v nemocniciach existovať. Sumárne to však k „nadbytku“ lekárov nepovedie, lebo „dostatok“ nemocničných lekárov sa viaže k danému počtu lôžok. Ten sa však na mnohých miestach môže oprávnene javiť ako nedostatočný (toto konštatovanie je pre geriatriu priam patognomické). Aj v tomto prípade by diskusia o „optimálnom počte lôžok“ a ich distribúcii v krajine a medzi odbormi postačovala na osobitný článok.

Paramedicínske činnosti sú dominantne zrejme reprezentované byrokraciou. Pod byrokraciou v tomto prípade rozumieme akékoľvek schôdzovanie a písomníctvo, ktoré musí lekár vyhotovovať, s výnimkou správ z vyšetrení/hospitalizácií. Tie sú, samozrejme, nutné a plne oprávnené, lebo nielen chránia lekára pred sťažnostnou agendou, ale sú najmä sprostredkovateľom medicínskych dát pre budúci manažment pacienta, bez ohľadu na to, či ho bude realizovať autorsprávy alebo iný lekár. Možno diskutovať o tom, čo všetko by takéto správy mali obsahovať, či niekedy nie sú príliš podrobné (v zmysle neposkytujúce hodnotné informácie pre klinické rozhodovanie). Každý z nás si však iste pamätá aj mnohé „dvojriadkové správy“, ktoré sú typické pre niektoré odbory, resp. lekárov, a iste nemôžu byť medicínsky dostatočné. Z časového hľadiska sa však „pridlhé“ a „prikrátke“ správy v sumáre vykompenzujú a zrejme nebudú predstavovať podstatnejší zdroj neefektívneho využívania pracovného času lekára.

Skúsme sa zamyslieť nad tým, koľko paramedicínskych aktivít musí lekár vykonávať. Štruktúrou sa nezanedbateľne líšia u ambulantných a nemocničných lekárov, sú si však podobné ich kontinuálnym nárastom –⁠ lebo si „niekto tam hore u ešte vyšších obhájil“, že sú potrebné. Efektivitu najrôznejšieho výkazníctva a podobných činností zatiaľ nikto systematicky nepreukázal. A nenahovárajme si, že v počítačovej ére „o nič nejde“ –⁠ nie, každý klik stojí nejaký čas, ten sa sumuje počtom nadbytočných klikov a výsledkom nemusí byť zanedbateľný neefektívne vynaložený čas lekára (a to nespomíname jeho rozčarovanie z toho, že to musí robiť –⁠ „na toto som neštudoval“).

Možnosti liečby deficitu lekárov, seu kde vziať a nekradnúť

Ad múdri, svedomití a empatickí lekári. Vyššia atraktivita lekárskeho povolania by sa iste časom preklopila aj do vzťahu lekári–nelekári (občania, potenciálni či reálni pacienti, resp. v newspeaku klienti). Občania by napr. boli voči lekárom slušnejší, menej agesívni, lekárov by menej zaťažovali obskúrnosťami a viac by im dôverovali. Aké krásne by to mohlo byť! Určite by to k lekárskej profesii prilákalo viac adeptov. Ale fungovať, aspoň teoreticky, to začne až vo chvíli, ak bude viac lekárov múdrych, svedomitých a empatických. Ak takých nielen bude ešte viac, ale takými sa budú občanom aj javiť (nie, nemáme na mysli formálnosti typu „lekár sa každému pacientovi predstaví a podá mu ruku“ ani kúpenie si PR prezentácie v pestrofarebnom časopise, sledovanej televízii či u internetového influencera)

Pacient zväčša nemá bezprostrednú kapacitu odhaliť limitovanú múdrosť lekára (samozrejme okrem extrémov typu lekár ordinujúci pod vplyvom omamných a či návykových látok). Táto limitácia však skôr či neskôr na povrch vypláva a stane sa tou kvapkou ropy (vypustenej nielen medzi rodinných príslušníkov a známych, ale aj do sveta webu), ktorá znečistí hektolitre čistej vody (dobré meno úplnej väčšiny lekárov, ktorá je skutočne múdra). Čo s tým? Začať by sme mohli zvýšením náročnosti výučby na lekárskych fakultách a skončiť napr. v stavovskej organizácii (možno viete, možno nie, ale Slovenská lekárska komora má Disciplinárnu komisiu, ktorá má, v širšom, dbať na dodržiavanie stavovskej cti). Na druhej strane vlastnosti ako svedomitosť, empatia a im podobné ušľachtilosti je neskoro začať vytvárať na lekárskej fakulte, to by naozaj mala byť integrálna súčasť rodinnej výchovy od detstva (uvedomujeme, si, že toto je v dnešnom nastavení sveta asi pomerne sci-fi úvaha).

Ad primerane ohodnotení lekári. Ak sme roku 1989 opustili koncepciu pomyselnej rovnosti, musíme sa snažiť o to, aby nový systém odmeňovania bol funkčný. Aby mal potenciál vytvárať rovnováhu medzi potrebami spoločnosti („byť zdraví“) a ochotou slobodných ľudí do systému vstúpiť (vyštudovať a potom sa celoživotne vzdelávať) a vydržať v ňom dlhodobo („udržateľne“) pôsobiť. Populistické reči o nenásytných lekároch nepomôžu nikomu. Aj v tomto prípade hodno pripomenúť medzičasom okrídlené konštatovanie Jean-Claude Junckera o rizikách politicky (ne)nastolovaných zmien: „My, samozrejme, vieme, čo treba urobiť, len nevieme, ako potom vyhrať voľby, keď to urobíme.“

Ad primerane početní lekári a manažment lekárskych zdrojov. V spoločnosti dokážeme regulovať onakvé veci (napr. ceny plynu alebo elektriny, aby sme boli aktuálni). Iste by sa v celospoločenskom záujme našiel akceptabilný regulačný mechanizmus aj na možnú prezamestnanosť v niektorých medicínskych odboroch a geografických lokalitách, kde to aj laickej verejnosti nielen môže klať oči, ale zároveň devalvovať objektívnosť údajov o počtoch a výkonnosti lekárov. Nemusí ísť hneď o zvýšenie platu, motivačná by iste bola napr. už aj signifikantná redukcia daňovo-odvodového zaťaženia pre lekárov v týchto lokalitách a odboroch.

Štáty sa snažia o zvýšenie počtu medikov na lekárskych fakultách,⁽²³⁾ v nedávnej minulosti sme to zažili aj u nás. Toto navýšenie bolo v kvantitatívnom vyjadrení skôr symbolické, než aby mohlo zásadnejšie prispieť k riešeniu nedostatku lekárov (aj keď, samozrejme, každý ďalší lekár je vítaný). Za podstatnejšie však považujeme, že ak takéto opatrenie nie je kryté zvýšením vzdelávacej kapacity, ktorá by zabezpečila aspoň existujúcu kvalitu výučby (najmä klinickej), potom by prevažovali negatíva zo zhoršenej kvality nad trochu zvýšenou kvantitou.⁽²⁴⁾

Inou možnosťou, ako „priamo a rýchlo“ zvýšiť počet lekárov v krajine, je angažovať ich z iných krajín.^{(25, 26)} Nie je to síce pekné, pretože tí lekári by chýbali v domovských krajinách, ale táto možnosť nepochybne existuje.⁽²⁷⁾ Odhaduje sa, že približne štvrtina lekárov pracujúcich v USA vyštudovala mimo USA (vo „všeobecnej“ internej medicíne je to až 39 %),⁽²⁸⁾ a to napriek signifikantným ťažkostiam s vízami a/alebo získavaním licencie na výkon lekárskeho povolania. Napriek tomuto podielu, uvedomujúc si personálnu núdzu (o 10 rokov má v USA chýbať až 187 tisíc lekárov,⁽²⁹⁾ čo by sa len v línii prvého kontaktu dotklo 30 % obyvateľov), 12 štátov v USA už podniklo významné kroky na zjednodušenie procedúr potrebných na výkon lekárskej praxe a ďalšie tri to intenzívne zvažujú.⁽³⁰⁾

Slovensko na mobilitu lekárov však zatiaľ zjavne dopláca, pretože prevažujú odchody u nás a za naše dane vyštudovaných lekárov do zahraničia pred príchodmi k nám. Vzhľadom na pracovné a mzdové podmienky lekárov v Slovenskej republike, rozdielnosť vzdelávacích lekárskych štandardov u nás a v krajinách, odkiaľ by k nám lekári reálne mohli prichádzať, a na to, že slovenčina nie je jednoduchý a ani globálny jazyk, nepredpokladáme, že by import lekárov mohol v blízkej budúcnosti zásadnejším spôsobom zmierniť deficit lekárov v SR. Okrem etických (už zmienených), administratívnych, jazykových, kultúrnych prekážok a rozdielností fungovania zdravotných systémov v rôznych krajinách⁽³¹⁾ je pri aplikovaní tohto spôsobu zvyšovania počtu lekárov možno dobré myslieť, obzvlášť v dnešnej mnohorako polarizovanej spoločnosti, aj na švédsku skúsenosť, že pacienti môžu byť voči inde narodeným lekárom vo zvýšenej miere až násilní.⁽³²⁾

V ostatných rokoch pozorujeme intenzifikáciu snahy riešiť nedostatok lekárov zavedením novej medicínskej profesie –⁠ lekárskeho asistenta.⁽³³⁾ Nevidíme najmenší dôvod na to, aby sa jestvujúci systém zdravotníckych profesií ďalej komplikoval a kamufloval. Podľa nášho názoru by sa ten istý efekt dosiahol alokovaním niektorých činností zdravotným sestrám (väčšina z nich síce už má aj u nás vysokoškolské vzdelanie, ale je ich nedostatok), optimalizáciou špecializačného vzdelávania lekárov (napr. by sa pri existujúcej pulverizácii medicíny s praktickou istotou dal zúžiť rozsah požiadaviek na získanie špecializácie z odboru a tým aj o niečo skrátiť špecializačné vzdelávanie, ak by sa viac partikulárnych činností odboru, ktoré celkom iste nebude v praxi vykonávať väčšina špecialistov odboru, vyčlenilo medzi certifikované pracovné činnosti) alebo inými opatreniami, ktoré v tomto článku zmieňujeme. Navyše ani v USA nepredpokladajú, že by angažovanie lekárskych asistentov mohlo významnejšie korigovať nedostatok lekárov.⁽³⁴⁾

Deficit lekárov v blízkej budúcnosti zmierni umelá inteligencia (AI). Jej čiastkové uplatňovanie v medicíne sa už začalo. Nateraz je ťažké odhadnúť, kedy sa AI v praxi inkorporuje do takej širokej miery, že by viedla k redukcii počtu „nevyhnutných tabuľkových“ lekárskych miest. Aktuálne tomu bránia nielen praktické realizačné otázky, ale aj absencia potrebného legislatívneho rámca, ktorý by riešil špecifické podmienky používania AI v medicíne. S dobrou pravdepodobnosťou sa však dá odhadnúť, že k tomu dôjde skôr o 5 než o 15 rokov.

Ad defenzívna medicína. Naša úvaha je jednoduchá: ak lekár trávi čas indikovaním a vykonávaním nepotrebných úkonov, pracuje neefektívne.

Túto oblasť považujeme za bohaté žriedlo potenciálnych pracovných síl lekárov. Skúsenosti nám však hovoria, že oň, žiaľ, reálne nikto nemá záujem. Iniciatívy na redukciu defenzívnej medicíny ako „Choosing wisely“ mali zatiaľ len podenkový efekt. Je pochopiteľné, že väčšina lekárov nebude riskovať, ak nebude cítiť, že v prípade sporov sa za nich postavia kvalifikované orgány či medicínske autority. Bez toho budú lekári časť práce vykonávať neefektívne, plytvajúc svojou pracovnou kapacitou (a finančnými prostriedkami, ktoré by sa v zdravotníctve dali využiť podstatne efektívnejšie).

Ad paramedicínske činnosti. Tento „zdroj rezerv pracovnej sily lekárov“ považujeme za zdanlivo najjednoduchšie využiteľný a vysoko efektívny. Každá ušetrená hodina sa ráta. Nezanedbateľnou pridanou hodnotou odbúrania nemedicínskych činností by bolo, že by to viedlo k pookriatiu duší množstva lekárov s priamym dopadom na pocit ich pracovnej pohody. Prečo sme však v prvej vete tohto odseku použili „zdanlivo“? Veď rozsiahle obmedzenia paramedicínskych činností by sa dali dosiahnuť niekoľkými podpismi vedúcich predstaviteľov inštitúcií, ktoré takéto povinnosti doktorov v minulosti indoktrinovali. Na to však treba niečo, čo by sme mohli v širšom nazvať „politickou vôľou“ tých, ktorí by o rušeniach mali právo rozhodovať. Vieme, že by pre nich vôbec nebolo jednoduché priznať, že mnohé doteraz vykonávané činnosti naozaj len zbytočne zaťažovali, pretože neprinášali žiadny skutočný úžitok. Nie, nenavrhujeme vylievať s vaničkou aj dieťa. Navrhujeme spraviť poctivú analýzu toho nemedicínskeho, čo dnes lekári musia vykonávať, a potom zrušiť to zbytočné. Rozviazať lekárom ruky na medicínske činnosti.

Záver

Ponúkli sme jeden z možných pohľadov na etiológiu a liečbu ochorenia „chýbajú lekári“ (jeho primárnou prevenciou sme sa nezaoberali, keďže je na ňu už neskoro, pretože ochorenie je už rozvinuté). Nečiníme si, samozrejme, žiadny nárok na to, že sme vytvorili pohľad vyčerpávajúci. Nemôže ísť ani o pohľad založený na dôkazoch, pretože k tejto problematike, napriek jej závažnosti, de facto neexistujú. Naším úmyslom bolo najmä pokúsiť sa evokovať diskusiu o veci, v ideálnom prípade podnietiť výskumné aktivity v tejto oblasti.