Syndróm vyhorenia: hranica medzi psychickou záťažou a chorobou z povolania*

Souhrn

Syndróm vyhorenia (burnout syndrome) je čoraz častejšie diskutovaným javom v súvislosti s pracovným stresom. Jeho chápanie prešlo významným historickým vývojom –⁠ od javu Karoshi skúmaného v Japonsku v 80. rokoch 20. storočia po prvý odborný opis Herberta Freudenbergera z roku 1974. V roku 2019 zaradila Svetová zdravotnícka organizácia syndróm vyhorenia do Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10, kód Z73.0; MKCH-11, kód QD83) ako dôsledok chronického, nezvládnutého pracovného stresu negatívne ovplyvňujúceho zdravie. Súčasné výskumy dokazujú, že jeho závažnosť je vyššia, ako sa v minulosti predpokladalo, pričom jeho prevalencia má stúpajúci trend, k čomu prispela pandémia COVID-19 a taktiež digitalizácia. V súčasnosti väčšina krajín Európskej únie neuznáva syndróm vyhorenia ako chorobu z povolania z dôvodu absentujúcej a náročnej diagnostiky.

Klíčová slova:

zdravotníctvo – choroba z povolania – vyhorenie – psychická záťaž

ÚVOD

Syndróm vyhorenia (burnout syndróm) predstavuje často diskutovaný jav v kontexte pracovného stresu a jeho psychosociálnych dôsledkov. Skutočnosť, že viacerí autori ho charakterizujú ako novodobý fenomén s epidemickým rozmerom, poukazuje na jeho vysokú aktuálnosť a spoločenskú závažnosť. Syndróm vyhorenia môže postihnúť jednotlivcov vo všetkých profesiách, avšak niektoré odvetvia, najmä zdravotníctvo, sú z hľadiska jeho výskytu vysoko rizikové. Zdravotnícki pracovníci sú dlhodobo vystavení interným a externým stresovým faktorom, ako sú nadmerná pracovná záťaž, časový tlak, emocionálne náročné situácie či vysoké očakávania pacientov a spoločnosti. Takéto dlhodobé pôsobenie stresu sa môže prejaviť na psychickej, fyzickej aj sociálnej kondícii, čo významne prispieva k rozvoju syndrómu vyhorenia a jeho dôsledkov. Vo svojej štúdii Shanafelt et al. (2015) preukázali nárast výskytu syndrómu vyhorenia medzi lekármi, pričom v roku 2014 uvádzalo aspoň jeden symptóm vyhorenia 54,4 % respondentov, oproti 45,5 % v roku 2011 [26]. Zo štúdií vyplýva, že príznaky vyhorenia postihujú takmer polovicu študentov medicíny, 50–76 % rezidentov v odbore vnútorné lekárstvo a chirurgia a takmer tretinu lekárov vo všetkých špecializáciách. Americká štúdia zistila, že 45,8 % lekárov uviedlo prítomnosť aspoň jedného príznaku vyhorenia [21]. Kovářová skúmala syndróm vyhorenia u 32 850 sestier z 10 krajín Európskej únie (EÚ). Zistila, že každá štvrtá sestra pociťovala vysokú mieru vyhorenia, čo negatívne ovplyvňovalo kvalitu poskytovanej starostlivosti a spokojnosť so psychologickou podporou v práci [15, 25].

*Príspevok bude odprednášaný na XXXVII. Kongrese pracovného lekárstva a XIII. Martinských dňoch verejného zdravotníctva s medzinárodnou účasťou (20.–21. 11. 2025).

Cieľom práce je poskytnúť prehľad aktuálnych vedeckých poznatkov o syndróme vyhorenia, so zameraním na jeho teoretické východiská, determinanty a dôsledky, a analyzovať jeho vnímanie aj ako choroby z povolania (CHzP) v medzinárodnom kontexte.

DEFINÍCIA PROFESIONÁLNEHO SYNDRÓMU VYHORENIA A SÚČASNE CHÁPANIE

Konceptuálne uchopenie syndrómu vyhorenia, ako aj jeho význam a chápanie, prešli v priebehu posledných desaťročí významným vývojom [30].

Už od 80. rokov 20. storočia sa v Japonsku predmetom výskumu stal jav známy ako „Karoshi“ –⁠ doslova „smrť z prepracovania“. Tento pojem označuje úmrtie spôsobené chronickým pracovným stresom, nadmerným pracovným zaťažením a dlhodobým nedostatkom regenerácie. Podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) a Medzinárodnej organizácie práce (ILO) bolo v roku 2021 zaznamenaných približne 750 000 úmrtí priamo súvisiacich s javom Karoshi. V odbornej literatúre sa často dáva do súvislosti so syndrómom vyhorenia, pričom sa poukazuje na spoločné etiologické faktory, ako sú dlhodobý pracovný stres, nadmerné pracovné požiadavky a absencia efektívnych mechanizmov zvládania stresu [1, 13, 23]. Tieto zistenia naznačujú, že syndróm vyhorenia možno považovať nielen za individuálny psychologický problém, ale aj za globálny zdravotno-spoločenský jav s významnými dôsledkami pre pracovnú populáciu.

Prvotné pozorovanie a následný opis vyhorenia vykonal Bradley v roku 1969 [5]. Až v roku 1974 bol tento jav systematicky popísaný v odbornej literatúre psychoanalytikom Herbertom Freudenbergerom, ktorý syndróm vyhorenia definoval ako reakciu na chronický stres vyvolaný nepriaznivými pracovnými podmienkami. Freudenberger je zároveň autorom termínu „burnout syndrome“, ktorý sa stal štandardným označením pre tento už vtedy rozšírený fenomén [9]. Lazarus a Folkman chápali syndróm vyhorenia ako postupne sa vyvíjajúci proces, ktorý vzniká ako dôsledok používania mechanizmov zvládania stresu z práce, ktoré sú zväčša neúčinné [18]. Christina Maslach bola priekopníčkou pri jeho skúmaní, keď ho definovala oveľa dôkladnejšie, ako jej predchodcovia, a následne vytvorila Maslach Burnout Inventory (MBI). Ide o najznámejší, najčastejšie používaný diagnostický nástroj, ktorý sa využíva od 80. rokov minulého storočia. Podľa Maslachovej je vyhorenie dôsledok pretrvávajúceho stresu na pracovisku, ktorý nie je dobre zvládnutý a prejavuje sa ako depersonalizácia, pokles elánu a spokojnosti s prácou [20].

Napriek rastúcej pozornosti, ktorú syndróm vyhorenia získava, nenachádza sa stále medzi oficiálne uznanými chorobami. V 10. revízii Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH) WHO bol syndróm vyhorenia zaradený len do doplnkovej kategórie diagnóz, ktorá označuje pridružené stavy, nie samostatné ochorenia [22]. WHO uvádza, že vyhorenie je syndróm, ktorý vzniká v dôsledku chronického pracovného stresu, ktorý nebol úspešne zvládnutý. Je charakterizovaný tromi dimenziami:

1. pocitmi vyčerpania alebo únavy,
2. zvýšeným mentálnym odstupom od vlastnej práce alebo pocitmi negativizmu či cynizmu voči práci,
3. zníženou profesionálnou efektivitou.

Syndróm sa vzťahuje výlučne na pracovný kontext a nemal by sa používať na opis skúseností v iných oblastiach života. Zaradenie do MKCH vychádza z rozhodnutia WHO z mája 2019, následne bolo zapracované aj do MKCH-11. Tá nadobudla účinnosť od januára 2022 a jednotlivé krajiny ju postupne implementujú do národných informačných systémov [32].

Medzi celkovým zdravotným stavom zamestnanca a jeho pracovnou výkonnosťou existuje významná korelácia. Práca môže byť prospešná pre fyzické a psychické zdravie, avšak súčasne predstavuje potenciálne riziko jeho narušenia [14, 27].

Keď pracovné požiadavky prekročia adaptačné kapacity jedinca, dochádza k narušeniu rovnováhy a vzniku chorobných stavov. Predpokladá sa, že rozvoj syndrómu vyhorenia u zamestnanca je vo väčšine prípadov spôsobený spolupôsobením interných a externých rizikových vplyvov [2, 12, 14, 16, 33]. V európskom pracovnom kontexte sa preťaženie prácou, psychosociálny stres, depresia, syndróm vyhorenia, úzkosť a iné neurotické poruchy radia medzi najčastejšie príčiny absencií a fluktuácie pracovníkov. Reakcia zamestnancov na stres je pritom subjektívne podmienená, pričom niektorí jedinci zvládajú stres relatívne efektívne, zatiaľ čo iní sú jeho účinkami významne ohrození. Viacerí autori uvádzajú, že stres s potenciálnym rizikom vzniku vyhorenia je normálnou odpoveďou na nepriaznivé pracovné podmienky. Na druhej strane, častým spoločným znakom definícií syndrómu vyhorenia je dlhodobá práca v stresujúcom pracovnom prostredí. Aj to poukazuje na súvislosť medzi syndrómom vyhorenia a psychosociálnou náročnosťou zamestnania.

PANDÉMIA COVID-19 A SYNDRÓM VYHORENIA U ZDRAVOTNÍKOV

Pandémia COVID-19 výraznou mierou ovplyvnila zdravotníckych pracovníkov nielen zvýšenou pracovnou náročnosťou, ale aj adaptáciou na nové a často sa meniace protokoly, obmedzený prístup k osobným ochranným pracovným prostriedkom, starostlivosťou o kriticky chorých pacientov, ako aj obavami z vlastnej nákazy a ohrozenia rodiny. Tieto faktory výrazne zhoršili pracovné podmienky v zdravotníctve a zvýšili výskyt syndrómu vyhorenia [7]. Výsledky štúdie talianskych autorov ukázali, že viac ako dve tretiny zdravotníkovvykazovali stredne ťažkú až ťažkú úroveň depersonalizácie, a zároveň viac ako dve tretiny prejavovali stredne ťažkú až ťažkú emocionálnu vyčerpanosť [10]. Rovnako výsledky nášho výskumu poukazujú na závažnosť a nárast prevalencie syndrómu vyhorenia u zdravotníkov počas pandémie. Štúdiu sme realizovali v dvoch univerzitných nemocniciach v Slovenskej republike (SR) a Českej republike (ČR) prostredníctvom dotazníka MBI. Syndróm vyhorenia sa v doméne emocionálne vyčerpanie vyskytol u 53,2 % respondentov, v doméne depersonalizácia u 33,0 % a v doméne osobné naplnenie/úspech u 47,8 %. Celkovo 148 účastníkov (18,3 %) vykazovalo vyhorenie vo všetkých troch doménach, 184 (22,8 %) vo dvoch a 269 (33,3 %) v aspoň jednej doméne [29, 31]. V štúdii českých autorov z roku 2025, viac ako 20 % všeobecných lekárov dosiahlo vysokú úroveň syndrómu vyhorenia s výskytom vo všetkých doménach, výraznejším u mužov [28].

SYNDRÓM VYHORENIA AKO CHOROBA Z POVOLANIA NA SLOVENSKU A V KRAJINÁCH EÚ

Choroba z povolania (CHzP) je v SR definovaná ako: „Choroba uznaná príslušným zdravotníckym zariadením, zaradená do zoznamu chorôb z povolania, ak vznikla zamestnancovi pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh a za podmienok uvedených v zozname.“ Zoznam chorôb z povolania SR by sme mohli def inovať ako čiastočne otvorený. Jeho posledná 47. položka je definované ako „Iné poškodenia zdravia z práce“ [34].

Ak by sme sa pozreli na našu vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa pracovného stresu, ktorá je súčasťou systému regulovania ochrany práce, zistili by sme, že každá právna úprava sa primárne venuje všeobecnému systému regulovania ochrany práce a ochrana duševného zdravia je tam ukotvená minimálne. Syndróm vyhorenia a iné duševné choroby spôsobené dlhodobým vystavením stresu v práci sa teda v SR ofi ciálne nepovažujú za CHzP a nie sú ani v Zozname CHzP explicitne uvedené. Avšak už vďaka spomínanej otvorenej položke v zozname by sme v budúcnosti (teoreticky) mohli syndróm vyhorenia uznať ako CHzP.

Je dôležité poznamenať, že uznanie syndrómu vyhorenia ako CHzP sa líši medzi jednotlivými členskými štátmi EÚ a závisí od národných legislatívnych rámcov a politík v oblasti pracovného práva a ochrany zdravia pri práci.

Syndróm vyhorenia sa vo väčšine krajín EÚ nepova žuje za CHzP z viacerých dôvodov:

1. V súčasnosti neexistujú jednotné kritériá potrebné k diagnostikovaniu syndrómu vyhorenia.
2. Niekedy môže byť veľmi ťažké určiť hlavnú príčinu vyhorenia, teda či je vyhorenie naozaj spôsobené pracovnými podmienkami.
3. Príznaky spájajú s inými dduševnými chorobami, najmä s depresiou [3, 4, 6].

V skupine krajín Talianska, Dánska, Estónska, Francúzska, Maďarska, Holandska, Portugalska, Slovenska, Švédska, Cypru a Malty môže byť syndróm vyhorenia uznaný ako CHzP, ak sa preukáže jeho pracovná príčina. V Taliansku, Dánsku, Estónsku, Francúzsku, Maďarsku, Malte, Slovensku a Portugalsku sa uznanie syndrómu vyhorenia umožňuje prostredníctvom tzv. otvoreného alebo flexibilného zoznamu CHzP, ktorý dovoľuje uznanie ochorení aj mimo explicitne vymenovaných diagnóz, ak je preukázaná ich pracovná súvislosť. Z krajín EÚ má iba Lotyšsko syndróm vyhorenia explicitne uvedený v národnom zozname CHzP. V období od roku 1993 do roku 2012 bolo v Lotyšsku identifikovaných iba 41 prípadov profesionálneho vyhorenia. Tento nízky počet môže odrážať rôzne faktory, vrátane kultúrnych, metodologických a systémových aspektov, ktoré ovplyvňujú diagnostiku a uznávanie tohto syndrómu ako CHzP [6, 8, 11, 17, 19].

ZÁVER

Napriek rozsiahlemu úsiliu viacerých autorov doposiaľ neexistuje jednotná a všeobecne akceptovaná definícia syndrómu vyhorenia. V priebehu vývoja teoretických a empirických prístupov však vzniklo viacero definícií, ktoré sa v určitých základných aspektoch zhodujú. Medzi spoločné charakteristiky, ktoré jednotliví autori identifikujú ako kľúčové determinanty syndrómu vyhorenia, patria najmä pocit celkovej fyzickej a psychickej vyčerpanosti, výkon profesie s vysokou mierou interpersonálneho kontaktu a emocionálneho nasadenia (najmä v tzv. pomáhajúcich profesiách), nadmerné pracovné zaťaženie, dlhodobo pretrvávajúci stres a neprimerané pracovné či osobné očakávania. Niektoré krajiny EÚ priznávajú syndróm vyhorenia ako CHzP, avšak vo väčšine krajín je najmä absentujúca metodika dôvodom jeho neuznávania.