#PAGE_PARAMS# #ADS_HEAD_SCRIPTS# #MICRODATA#

Iatrogenizácia pa­cientov so psychogén­nymi neepileptickými záchvatmi –  možné východiská


Iatrogenesis of patients with psychogenic non-epileptic seizures –⁠ pos­sible solutions

Psychogenic non-epileptic seizures (PNES) is a unique dia­gnosis that requests an interdisciplinary col­laboration of health care. This is often a chal­leng­­ing problem in com­mon clinical practice. The most serious morbidity of patients with PNES is caused by iatrogenic interventions. This review is focused on the is­sue of iatrogenesis of patients with PNES, on the pos­sibilities to improve col­laboration between neurologists, psychiatrists, psychologists and physicians of primary health care and emergency service, on the optimal educational presentation of dia­gnosis PNES and psychoeducational and psychotherapeutic program­mes for these patients.

Key words:

psychogenic non-epileptic seizures –⁠ epilepsy –⁠ iatrogenesis –⁠ educational intervention –⁠ psychoeducation –⁠ psychotherapy

The authors declare they have no potential conflicts of interest concerning drugs, products, or services used in the study.

The Editorial Board declares that the manu­script met the ICMJE “uniform requirements” for biomedical papers.


Autoři: K. Hubčíková 1,2;  J. Bušková 2,3
Působiště autorů: Neuropsychiatrická klinika SZU a Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela, Pezinok, Slovensko 1;  Klinika psychiatrie a lékařské psychologie, 3. LF UK, Praha 3 Oddělení spánkové medicíny, Národní ústav duševního zdraví, Klecany 2
Vyšlo v časopise: Cesk Slov Neurol N 2019; 82(1): 30-36
Kategorie: Přehledný referát
doi: https://doi.org/10.14735/amcsnn201930

Souhrn

Psychogén­ne neepileptické záchvaty (PNES) predstavujú špecifickú dia­gnózu, ktorá vyžaduje nevyhnutnú medziodborovú koordináciu zdravotnej starostlivosti, čo býva v klinickej praxi často problematické. Najzávažnejšia morbidita pa­cientov s PNES je spôsobená práve iatrogén­nymi intervenciami zdravotníkov. Prehľadový článok sa zameriava na priblíženie problematiky iatrogenizácie pa­cientov s PNES, zaoberá sa možnosťami zlepšenia spolupráce neurológov, psychiatrov, psychológov a lekárov primárnej zdravotnej starostlivosti a záchran­nej zdravotnej služby, iniciálnej optimálnej edukačnej intervencie pri prezentovaní dia­gnózy PNES a psychoedukačnými a psychoterapeutickými programami pre týchto pa­cientov.

Kľúčové slová:

psychogénne neepileptické záchvaty –⁠ epilepsia –⁠ iatrogenizácia –⁠ edukačná intervencia –⁠ psychoedukácia –⁠ psychoterapia

Úvod

Hoci je hlavným cieľom liečby pa­cientov s psychogen­ními neepiletickými záchvaty (PNES) kompletná remisia záchvatov spolu so zaliečením základného, resp. komorbidného psychiatrického ochorenia, je dôležité si uvedomiť, že najzávažnejšia morbidita a riziko mortality sú spôsobené iatrogén­nymi intervenciami zdravotníkov, ktorí tieto záchvaty liečia ako epileptické [1,2]. Ochorenie PNES býva na štandardných neurologických pracoviskách značne poddia­gnostikované, čo ilustruje fakt, že až 15–20 % farmakorezistentných epileptikov odosielaných do epileptologických centier sa preklasifikuje na PNES [3]. Priemerná latencia stanovenia správnej dia­gnózy PNES od vzniku záchvatov je 7 rokov [4]. Pa­cientom s podozrením na PNES často nie je v klinickej praxi doplnený dlhodobý video-EEG monitoring, čo môže súvisieť aj s celosvetovo slabšou dostupnosťou tohto vyšetrenia [5]. Zbytočná farmakologická liečba neznamená len nežiaduce účinky z chronickej antiepileptickej medikácie (hmotnostná akvizícia, vypadávanie vlasov, idiosynkrastické reakcie, teratogén­ne riziko...), ale chybné dia­gnostické zhodnotenie PNES statusu ako epileptického vedie k bezdôvodnému agresívnemu parenterálnemu podávaniu antiepileptík, endotracheálnej intubácii, uvedeniu do kómy s celkovou anestéziou a umelou pľúcnou ventiláciou [1,2,6]. Lekári záchran­nej zdravotnej služby nemusia mať potrebnú skúsenosť na rozlíšenie PNES od epileptického záchvatu, a predpokladajú tak skôr „závažnejšiu“ epileptickú genézu, a preto iniciujú liečbu epileptického statusu [6]. Najefektívnejší spôsob, ako tomu zabrániť, je predísť zbytočnému volaniu záchran­nej zdravotnej služby dôkladnou edukáciou príbuzných a opatrovateľov, ktorá by im poskytla informácie o základnom rozlíšení PNES od epileptického záchvatu a poučila ich o konkrétnom postupe pri PNES [7]. Aj v prípade zdanlivo neriešiteľnej skupiny pa­cientov s PNES komorbidne s epilepsiou sa pri dôkladnejšom dia­gnostickom posúdení ukazuje, že ide len o 10 % pa­cientov s PNES [8] a výrazne u nich (najmä medzi pa­cientmi s normálnym inteligenčným kvocientom [IQ]) prevažujú záchvaty PNES na pozadí dobre kompenzovanej epilepsie [9]. Netaktné a neerudované oznámenie dia­gnózy PNES (najmä pa­cientom, ktorí boli dlhoročne mylne vedení ako epileptici) s opomenutím dôslednej edukácie o dôvodoch možného zdĺhavého dia­gnostického procesu, perspektívach ochorenia, možnosti a vhodnosti liečby, má často za následok výrazne horšiu akceptáciu ochorenia, hnev, sklamanie, nedôveru v zdravotníctvo, ktoré vedú k excesívnemu hľadaniu akéhokoľvek iného lekárskeho názoru – „doctor shopping“ [10,11]. V rámci ďalších de novo dia­gnostických doriešovaní, najmä lekármi neskúsených v problematike PNES, je pa­cient opätovne vystavovaný iatrogén­nym zásahom, ktoré ho prechodne podporujú v presvedčení o somatickej príčine jeho záchvatov; akceptácia psychogén­nej etiológie záchvatov pa­cientom je potom v prípade opätovného správneho stanovenia PNES na vyššom pracovisku obzvlášť náročný proces [6]. Circulus vitiosus iatrogenizácie pa­cientov s PNES aj s možnými východiskami ilustruje obr. 1.

Obr. 1. Circulus vitiosus iatrogenizácie pacientov s psychogénnymi neepileptickými záchvatmi – možné východiská. PNES – psychogénne neepileptické záchvaty; RZP – rýchla zdravotná pomoc ←„malígnejšia“ forma circulus vitiosus, keď diagnóza PNES nie je ani suponovaná Fig. 1. Vicious circle of iatrogenesis in patients with psychogenic non-epileptic seizures – possible solutions. PNES – psychogenic non-epileptic seizures; RZP – emergency medical services ←more „malignant“ version of the vicious circle, when diagnosis of PNES is not suspected, at all
Circulus vitiosus iatrogenizácie pacientov s psychogénnymi neepileptickými záchvatmi – možné východiská.
PNES – psychogénne neepileptické záchvaty; RZP – rýchla zdravotná pomoc
←„malígnejšia“ forma circulus vitiosus, keď diagnóza PNES nie je ani suponovaná
Fig. 1. Vicious circle of iatrogenesis in patients with psychogenic non-epileptic seizures –
possible solutions.
PNES – psychogenic non-epileptic seizures; RZP – emergency medical services
←more „malignant“ version of the vicious circle, when diagnosis of PNES is not
suspected, at all

Zlepšenie erudície a vzájomnej spolupráce ohľadom PNES medzi zdravotníkmi

Liečba pa­cientov s PNES je obzvlášť náročná, pre správne manažovanie terapie týchto pa­cientov je potrebné mať znalosti a skúsenosti z epileptológie aj psychiatrie [12]. Ideálnymi terapeutmi pa­cientov s PNES sú v prvom rade psychologicky založení neurológovia, neurologicky založení psychiatri a psychológovia/psychoterapeuti/neuropsychológovia [13]. Nevyhnutná koordinácia medzi neurologickou, psychiatrickou a primárnou starostlivosťou pre týchto pa­cientov je veľkou výzvou [14]. Úloha neurológa by nemala končiť vyhodnotením dlhodobého video-EEG vyšetrenia, a teda ukončením dia­gnostického procesu [14]. Navyše nie u každého pa­cienta sa podarí dia­gnózu PNES stanoviť jednoznačne, jednak pre limitovaný prístup k video-EEG vyšetreniu [5], jednak pre nezachytenie záchvatu počas video-EEG monitorácie (najmä pri nevyužití aktivačných metód) [14]. Pracovná skupina neepileptických záchvatov Medzinárodnej ligy proti epilepsii (ILAE) publikovala navrhované kritériá stratifikácie dia­gnostickej pravdepodobnosti PNES na 4 úrovne – možná, pravdepodobná, klinicky potvrdená a zdokumentovaná (tab. 1) [15]. Táto snaha o rozšírenie a používanie kategórií PNES môže pomôcť zlepšiť komunikovanie dia­gnózy medzi zdravotníkmi [14]. Na druhej strane pri odoslaní pa­cienta s PNES do psychiatrickej starostlivosti je dia­gnóza PNES psychiatrami opakovane spochybňovaná [14]. Psychiatri neveria stanovenej dia­gnóze PNES dokonca ani pri potvrdení dia­gnózy video-EEG vyšetrením [16] a napriek lege artis stanovenej dia­gnóze PNES vracajú pa­cienta neurológom k reevaluácii [17]. K týmto protichodným názorom na dia­gnózu PNES vedie nedostatočná spolupráca s psychiatrami a slabá komunikácia medzi neurológmi a psychiatrami [18]. Kým neurologická dia­gnostika PNES končí správnym vyhodnotením video-EEG vyšetrenia, psychiatrická dia­gnostika ešte len začína; keďže PNES sú len symptómom, nie ochorením samotným [19]. Medzi najčastejšie „komorbidity“ PNES patrí posttraumatická stresová porucha, úzkostné poruchy, depresia a emočne nestabilná porucha osobnosti [20]. Ideálne je, keď je psychiater súčasťou tímu epileptického centra, čo je však v klinickej praxi skôr výnimkou [18]. Neurologické sledovanie pa­cienta s PNES by malo pokračovať až dovtedy, kým sa pa­cient, neurológ a psychiater nezhodnú, že ďalšia neurologická supervízia nie je potrebná [18]. Ak sú po stanovení dia­gnózy PNES zaznamenané (či už pa­cientom, rodinou alebo zdravotníkmi) „nové“ záchvaty, aj keď tieto prejavy nemusia byť vôbec klinicky nové, je vhodné a potrebné najmä pri suspekcii na komorbidné epileptické záchvaty remonitorovať pa­cienta a vyhodnotiť záchvaty opäť video-EEG vyšetrením, aby bola zaručená náležitá dôvera v dia­gnostický rezultát [7]. Tiež je vhodné, keď neurológ dia­gnózu primerane komunikuje pa­cientovým lekárom primárnej starostlivosti (všeobecný lekár, zubár, gynekológ), čím sa redukuje riziko iatrogenizácie [5]. Pretrvávanie PNES po správnom stanovení dia­gnózy je očakávateľné u 50–70 % pa­cientov [21]. Aj v prípade optimálnej edukačnej intervencie pa­cienta aj príbuzných s prijatím dia­gnózy PNES a zodpovedajúcej liečby pa­cienti môžu a mávajú záchvaty na verejných miestach, keď sú riziku iatrogenizácie opätovne vystavovaní zbytočným privolaním záchran­nej zdravotnej služby náhodnými okoloidúcimi. Nepotrebnej liečbe pri nesprávne predpokladanom epileptickom záchvate sa možno vtedy vyhnúť tak, že lekár záchran­nej zdravotnej služby priamo kontaktuje pa­cientovho neurológa [18], alebo sa o pa­cientovej dia­gnóze PNES dozvie z náramku alebo kartičky, ktorú edukovaný pa­cient môže nosiť stále pri sebe. Ako možný pomocný dia­gnostický nástroj uplatniteľný okamžite a priamo pri lôžku pa­cienta sa javí vybraných 6 znakov, ktoré boli vybrané skúmaním video-EEG vyšetrení zdokumentovaných PNES pripomínajúcich generalizované tonicko-klonické epileptické záchvaty [22]. Týchto 6 znakov – diskriminantov medzi PNES a generalizovanými tonicko-klonickými epileptickými záchvatmi – bolo publikované veľmi edukatívne graficky na kreslených postavách [22], (obr. 2). Výučba týchto rozlišujúcich znakov zlepšila schopnosť správneho rozlíšenia záchvatu prezeraných videozáznamov o 79–94 % medzi lekármi, medikmi aj zdravotnými sestrami [22].

Tab. 1. Prehľad diagnostických stupňov pravdepodobnosti PNES navrhovaných pracovnou skupinou neepileptických záchvatov ILAE [15].
Prehľad diagnostických stupňov pravdepodobnosti PNES navrhovaných pracovnou skupinou neepileptických záchvatov
ILAE [15].
ILAE – Medzinárodná liga proti epilepsii; PNES – psychogénne neepileptické záchvaty
+ anamnéza konzistentná s konverznou poruchou/PNES

Obr. 2. Šest znakov, ktoré slúžia ako diskriminanty medzi psychogénnymi neepileptickými záchvatmi a generalizovanými tonicko-klonickými epileptickými záchvatmi – znázornené na kreslených postavách [22]. Fig. 2. Cartoon figures shown during the teaching sessions displaying the six signs used as epileptic seizures and psychogenic non-epileptic seizures discriminators [22].
Šest znakov, ktoré slúžia ako diskriminanty medzi psychogénnymi neepileptickými záchvatmi a generalizovanými tonicko-klonickými
epileptickými záchvatmi – znázornené na kreslených postavách [22].
Fig. 2. Cartoon figures shown during the teaching sessions displaying the six signs used as epileptic seizures and psychogenic
non-epileptic seizures discriminators [22].

Edukačná intervencia PNES

Prvým krokom v liečbe pa­cientov s PNES je prezentovanie dia­gnózy optimálne neurológom v epileptologickom centre [18] za názorného použitia a demonštrovania video-EEG záznamu pa­cientovho záchvatu pa­cientovi aj príbuzným [7]. Vhodné je, keď pa­cient potom ostáva ešte 24 h na monitorovacej EEG jednotke a pred prepustením sa prehodnotí jeho porozumenie a reakcia na dia­gnózu [18]. Pretrvávanie PNES hneď v tejto 24-h postdia­gnostickej perióde môže slúžiť ako „red flag“ s podozrením na závažnú psychopatológiu, neúspešnú akceptáciu dia­gnózy, nedostatočné porozumenie dia­gnóze [18]. Pre neurológov je náročné vysvetliť pa­cientom psychologické konštrukty, mechanizmy, záleží na konkrétnych slovách, ktoré sa použijú a ktoré významne ovplyvnia akceptáciu a dôveru pa­cienta v dia­gnózu [18]. Dôležitosť spôsobu prezentovania dia­gnózy PNES v širokej zdravotníckej obci demonštruje zážitok pa­cienta po prepustení z epileptologického centra, kde mu bola stanovená dia­gnóza PNES. V rámci pokračujúceho sledovania poslal do národného informačného centra pre epilepsiu vo Wake Forest University opis svojej skúsenosti, ktorý bol s jeho súhlasom publikovaný [23].

Chcel som vám povedať, že som postupoval podľa vašich odporúčaní, aby som vyhľadal lekársku starostlivosť, pokiaľ moje záchvaty nebudú dobre kompenzované s medikáciou. Išiel som do nemocnice, kde som mal počas pobytu 25 záchvatov. Celý čas mi nerobili žiadne testy, až v posledný deň ma odoslali na psychologické vyšetrenie. Počas tohto sedenia som sa zveril, že som bol ako malý chlapec zneužívaný. Krátko na to sa so mnou stretol lekár a netrpezlivým a nahnevaným spôsobom ma informoval, že nemám reálne záchvaty, ale ,pseudozáchvaty‘. Potom mi oznámil, že musím odísť, že má lepšie využitie pre moje lôžko. Len raz v živote som sa cítil viac ponížený. Spôsob, akým so mnou komunikoval, vyvolal vo mne opäť pocit zneuctenia. Tak ako predtým som ani teraz nemal možnosť brániť sa a po tomto stretnutí som upadol do vážnej depresie.“

Bolo publikovaných niekoľko detailných komunikačných stratégií [24–27], ktoré boli prehľadne spracované aj vo forme tabuľky [5] (tab. 2). Zmierovanie sa s ochorením PNES je signifikantne úspešnejšie, pokiaľ sa zistia a pochopia skryté príčiny záchvatov [10]. Tie sa však často rozpoznajú až po začatí psychiatrickej liečby [28]. Pokiaľ psychogén­ne príčiny u pa­cienta nie sú známe a pochopené pa­cientom pred prezentovaním dia­gnózy PNES, je ťažké komunikovať dia­gnózu pa­cientovi tak, aby jej pa­cient ľahko porozumel a akceptoval ju [10]. Neurológom sa odporúča použiť analógiu a pa­cientovi vysvetliť, že PNES predstavujú zakódovanú správu, pomocou ktorej podvedomie vyjadruje svoju nespokojnosť [29]. Psychologické faktory, ktoré sa podieľajú na rozvoji, provokácii a prolongácii PNES [30], a najčastejšie mechanizmy vzniku PNES vzhľadom na pohlavie a IQ [29] sumarizujú tab. 3 a 4. Je lepšie vyhnúť sa formulácii „nevieme, čo je príčinou záchvatov“. Vhodnejšie je komunikovať dia­gnózu pozitívnym spôsobom: „vieme, čo vám je a vaše záchvaty, anamnéza, komorbidity a stresory sú podobné stovkám iných pa­cientov s PNES“ [23]. Taktiež použitie výrazu „dobrá správa“ nemusí byť optimálne – niektorí pa­cienti pociťujú sklamanie, že záchvaty nie sú spôsobené epilepsiou alebo tumorom, ktorý môže byť odstránený; iný prístup je: „dobrá správa je, že vieme, aké záchvaty máte a že existuje liečba pre PNES“ [23]. Do procesu edukácie je nutné zapojiť aj rodin­ných príslušníkov. Sami prežívajú neistotu a strach. Dôležité je poučenie príbuzných o možných udržiavacích faktoroch v rámci rodin­ného prostredia, možnostiach ich eliminácie. Taktiež treba zdôrazniť, že záchvaty nespôsobujú poškodenie mozgu [23]. Edukácia príbuzných by mala zahŕňať témy zvládania záchvatov v domácom prostredí a komunikáciu so zdravotníkmi. Jedným z dôvodov je vyhnutie sa negatívnym dôsledkom opakovaného volania zdravotnej záchran­nej služby, keď prístup zdravotníkov niekedy spochybní „psychogén­nosť“ záchvatov alebo naopak (pri podozrení na zneužívanie starostlivosti) pristupujú k pa­cientovi s PNES necitlivo, čo ho opakovane traumatizuje. Pri pa­cientoch s kombinovanými záchvatmi by sa mali príbuzní naučiť rozlišovať oba typy záchvatov a porozumieť, ako na ne najlepšie reagovať [31]. Príbuzní sú schopní naučiť sa základné dia­gnostické rozlíšenie, po edukácii pomocou video-EEG záznamov sa naučilo správne rozlišovať záchvaty 48 % príbuzných [32]. Pokiaľ je dia­gnóza PNES komunikovaná lekárom jasným, nepejoratívnym a pozitívnym spôsobom, môže byť mostom medzi neurologickou dia­gnózou a psychiatrickou/psychologickou liečbou [33].

Tab. 2. Stratégie používané v komunikovaní diagnózy PNES [5].
Stratégie používané v komunikovaní diagnózy PNES [5].
PNES – psychogénne neepileptické záchvaty

Tab. 3. Jednotlivé úrovne psychosociálnych faktorov a psychologických mechanizmov, ktoré sa podieľajú na rozvoji, provokácii a prolongácii PNES [30].
Jednotlivé úrovne psychosociálnych faktorov a psychologických mechanizmov, ktoré sa podieľajú na rozvoji, provokácii
a prolongácii PNES [30].
PNES – psychogénne neepileptické záchvaty

Tab. 4. Najčastejšie mechanizmy rozvoja PNES vzhľadom na pohlavie a IQ [29].
Najčastejšie mechanizmy rozvoja PNES vzhľadom na pohlavie a IQ [29].
IQ – inteligenčný kvocient; PNES – psychogénne neepileptické záchvaty

Psychoedukačné a psychoterapeutické programy pre pa­cientov s PNES

Pri pa­cientoch, ktorí boli roky mylne vedení ako epileptici, je nereálne očakávať, že automaticky akceptujú dia­gnózu PNES po akejkoľvek dôkladnej jednorazovej edukačnej intervencii [18]. Jednak je pre nich ťažké pochopiť, prečo ich záchvaty boli nesprávne dia­gnostikované tak dlho a prečo by mali veriť tejto dia­gnóze, jednak je pre nich na nevedomej úrovni náročné „zanechať“ dia­gnózu epilepsie, ktorá roky reprezentovala ich esenciálny obran­ný mechanizmus, pomocou ktorého sa vyrovnávali so stresovými situáciami [18]. Taktiež hoci správne komunikovanie dia­gnózy PNES môže niekedy krátkodobo záchvaty aj zastaviť, nezlepší asociovanú psychopatológiu a bez špecializovanej nasledujúcej liečby sa PNES znovuobjavia u väčšiny pa­cientov [5]. Psychiatrické vyšetrenie, ktoré odhalí možné psychiatrické komorbidity a navrhne ich optimálnu liečbu (psychoterapeutickú alebo aj psychofarmakologickú), by malo byť u každého pa­cienta s PNES samozrejmosťou [5]. Navyše, najmä v epileptologických centrách sú pa­cienti zaraďovaní do skupinových psychoedukácií, psychoterapií, ktoré im poskytujú viac času porozumieť a spracovať dia­gnózu PNES. Pre lekárov/psychoterapeutov, ktorí majú záujem poskytovať terapiu pre PNES založenú na dôkazoch, sú dostupné dve publikácie [34,35]. Hoci individuálna terapia môže byť efektívna, býva ekonomicky a časovo náročná, skupinové intervencie môžu redukovať náklady a zvýšiť kapacitu v terapeutických programoch [36]. Pa­cienti s PNES v skupinových programoch univerzálne referujú veľkú úľavu s možnosťou stretnúť sa s pa­cientmi s rovnakou dia­gnózou [36]. Bolo publikovaných niekoľko programov skupinových psychoterapií pre pa­cientov s PNES (tab. 5) [37–40].

Tab. 5. Prehľad programov a jednotlivých tém skupinových psychoterapií pre pacientov s PNES.
Prehľad programov a jednotlivých tém skupinových psychoterapií pre pacientov s PNES.
PNES – psychogénne neepileptické záchvaty

Záver

Problematika PNES kladie vysoké nároky na odborné znalosti terapeutov pa­cienta. Je nutné mať potrebné vedomosti z epileptológie aj psychiatrie. Sťažená akceptácia ochorenia a potreby psychiatrickej/psychoterapeutickej terapie pa­cientom a jeho príbuznými pri obvyklej latencii od správneho stanovenia dia­gnózy je očakávateľná a je vhodné s ňou terapeuticky pracovať už v rámci prezentovania dia­gnózy a pokračujú­cich psychoedukačných, resp. psychoterapeutických programov. Trvalý vzájomný interdisciplinárny manažment v starostlivosti o pa­cientov s PNES je nevyhnutný, aby sa minimalizovali riziká iatrogenizácie.

Autoři deklarují, že v souvislosti s předmětem studie nemají žádné komerční zájmy.

Redakční rada potvrzuje, že rukopis práce splnil ICMJE kritéria pro publikace zasílané do biomedicínských časopisů.

MUDr. Katarína Hubčíková

Neuropsychiatrická klinika SZU

a Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela

Malacká cesta 63

90201 Pezinok

Slovensko

e-mail: k.hubcikova@gmail.com

Přijato k recenzi: 23. 8. 2018

Přijato do tisku: 3. 12. 2018


Zdroje

1. Rechlin T, Loew TH, Joraschky P. Pseudoseizure „status“. J Psychosom Res 1997; 42(5): 495–498. doi: 10.1016/S0022-3999(97)00029-9.

2. Howell SJ, Owen L, Chadwick DW. Pseudostatus epilepticus. Q J Med 1989; 71(266): 507–519.

3. Komárek V, Marušič P. Epilepsie. In: Bednařík J, Ambler Z, Růžička E. Klinická neurologie – část speciální 1. Praha: Triton 2010 : 283–347.

4. Shneker BF, El­liot JO. Primary care and emergency physician attitudes and beliefs related to patients with psychogenic nonepileptic spel­ls. Epilepsy Behav 2008; 13(1): 243–247. doi: 10.1016/j.yebeh.2008.03.001.

5. LaFrance WC, Reuber M, Goldstein LH. Management of psychogenic nonepileptic seizures. Epilepsia 2013; 54(1): 53–67. doi: 10.1111/epi.12106.

6. Ramos JA, Brull SJ. Psychogenic non-epileptic sei­zures in the post-anesthesia recovery unit. Braz J Anesthesiol 2016; 66(4): 426–429. doi: 10.1016/j.bjane.2013.10.005.

7. Duncan R, Oto M. Manag­­ing psychogenic nonepileptic seizures in patients with comorbid epilepsy. In: LaFrance WC, Schachter SC. Gates and Rowan’s nonepileptic seizures. 4th ed. Cambridge: Cambridge University Press 2018 : 262–267.

8. Benbadis SR, Agrawal V, Tatum WO. How many patients with psychogenic nonepileptic seizures also have epilepsy? Neurology 2001; 57(5): 915–917. doi: 10.1212/WNL.57.5.915.

9. Owczarek K, Jedrzejczak J. Patients with coexistent psychogenic pseudoepileptic and epileptic seizures: a psychological profile. Seizure 2001; 10(8): 566–569. doi: 10.1053/seiz.2001.0556.

10. Karterud HN, Knizek BL, Nakken KO. Chang­­ing the dia­gnosis from epilepsy to PNES: patient’s experiences and understandings of their new dia­gnosis. Seizure 2009; 19(1): 40–46. doi: 10.1016/j.seizure.2009.11.001.

11. Arain A, Tam­maa M, Chaudhary F et al. Com­municat­­ing the dia­gnosis of psychogenic nonepileptic seizures: the patient perspective. J Clin Neurosci 2016; 28(6): 67–70. doi: 10.1016/j.jocn.2015.10.030.

12. Kan­ner AM. Is the neurologist’s role over once the dia­gnosis of psychogenic nonepileptic seizures is made? No! Epilepsy Behav 2008; 12(1): 1–2. doi: 10.1016/j.yebeh.2007.09.015.

13. Jung Y, Chen DK, Bul­lock KD et al. Train­­ing in treatment of psychogenic nonepileptic seizures. In: LaFrance WC, Schachter SC. Gates and Rowan’s nonepileptic seizures. 4th ed. Cambridge: Cambridge University Press 2018 : 344–357.

14. Altalib HH, Elzamzamy K, Pugh MJ et al. Com­municat­­ing dia­gnostic certainity of psychogenic nonepileptic seizures – a national study of provider documentation. Epilepsy Behav 2016; 64(11): 4–8. doi: 10.1016/j.yebeh.2016.08.032.

15. LaFrance WC, Baker GA, Duncan R et al. Minimum requirements for the dia­gnosis of psychogenic nonepileptic seizures: a staged approach. Epilepsia 2013; 54(11): 2005–2018. doi: 10.1111/epi.12356.

16. McMil­lan KK, Pugh MJ, Hamid H et al. Provider’s perspectives on treat­­ing psychogenic nonepileptic seizures: frustration and hope. Epilepsy Behav 2014; 37(8): 276–281. doi: 10.1016/j.yebeh.2014.07.001.

17. Harden CL, Tuna Burgut F, Kan­ner AM. The dia­gnostic significance of video-EEG monitor­­ing findings on pseudoseizure patients dif­fer between neurologist and psychiatrist. Epilepsia 2003; 44(3): 453–456. doi: 10.1046/j.1528-1157.2003.33002.x.

18. Kan­ner AM. Who should treat psychogenic nonepileptic seizures? In: LaFrance WC, Schachter SC. Gates and Rowan’s nonepileptic seizures. 4th ed. Cambridge: Cambridge University Press 2018 : 276–282.

19. LaFrance WC Jr, Bar­ry JJ. Update on treatments of psychological nonepileptic seizures. Epilepsy Behav 2005; 7(3): 364–374. doi: org/10.1016/j.yebeh.2005.07.010.

20. Bowman ES, Markand ON. Psychodynamics and psychiatric dia­gnoses of pseudoseizure subjects. Am J Psychiatry 1996; 153(1): 57–63. doi: 10.1176/ajp.153.1.57.

21. Kan­ner AM, Par­ra J, Frey M et al. Psychiatric predictors of psychogenic pseudoseizure outcome. Neurology 1999; 53(5): 933–938. doi: 10.1212/WNL.53.5.933.

22. De Paola L, Ter­ra VC, Silvado CE et al. Improv­­ing first responders’ psychogenic nonepileptic seizures dia­gnostic accuracy: development and validation of a 6-item bedside dia­gnostic tool. Epilepsy Behav 2016; 54(1): 40–46. doi: 10.1016/j.yebeh.2015.10.025.

23. Thompson NC, Gibson PA. Models of Care. Nurses and social workers and their role in the management of patients with psychogenic nonepileptic seizures. In: LaFrance WC, Schachter SC. Gates and Rowan’s nonepileptic seizures. 4th ed. Cambridge: Cambridge University Press 2018 : 268–275.

24. Shen W, Bowman ES, Markand ON. Present­­ing the dia­gnosis of pseudoseizure. Neurology 1990; 40(5): 756–759.

25. Duncan R. Psychogenic nonepileptic seizures: dia­g­­-nosis and initial management. Expert Rev Neurothe 2010; 10(12): 1803–1809. doi: 10.1586/ern.10.171.

26. Hal­l-Patch L, Brown R, House A et al. Acceptability and ef­fectiveness of a strategy for the com­munication of the dia­gnosis of psychogenic nonepileptic seizures. Epilepsia 2010; 51(1): 70–78. doi: 10.1111/j.1528-1167.2009.02099.x.

27. Mel­lers J. The approach to patients with „non-epileptic seizures“. Postgrad Med J 2005; 81(958): 498–504. doi: 10.1136/pgmj.2004.029785.

28. Harden CL, Fer­rando SJ. Deliver­­ing the dia­g­nosis of psychogenic pseudoseizures: should the neurologist or the psychiatrist be responsible? Epilepsy Behav 2001; 2(6): 519–523. doi: 10.1006/ebeh.2001.0290.

29. Vojtěch Z, Hadač J, Nešpor E. Diferenciální dia­gnostika epileptických a neepiletických záchvatů. In: Brázdil M. Farmakorezistentní epilepsie. Praha: Triton 2011 : 495–497.

30. Bodde NM. Psychogenic non-epileptic seizures – definition, etiology, treatment and prognostic is­sues: a critical review. Seizure 2009; 18(8): 543–553. doi: 10.1016/j.seizure.2009.06.006.

31. Palušná M. Psychogén­ne neepileptické záchvaty. Psychiatrie pre Prax 2016; 17(4): 148–152.

32. Gordon PC, Valiengo L da C, Proença IC et al. Comorbid epilepsy and psychogenic non-epileptic seizures: how well do patients and caregivers distinguisch between the two. Seizure 2014; 23(7): 537–541. doi: 0.1016/j.seizure.2014.04.002.

33. LaFrance WC, Bjønæs H. Design­­ing treatement plans based on etiology of psychogenic nonepileptic seizures. In: LaFrance WC, Schachter SC. Gates and Rowan’s non­epileptic seizures. 4th ed. Cambridge: Cambridge University Press 2018 : 283–299.

34. LaFrance WC, Wincze JP. Treat­­ing nonepileptic seizures: therapeutist guide. New York: Oxford University Press 2015.

35. Reiter JM, Andrews D, Reiter C et al. Tak­­ing control of your seizures: workbook. New York: Orford University Press 2015.

36. Bul­lock KD. Group treatments for psychogenic non­epileptic seizures. In: LaFrance WC, Schachter SC. Gates and Rowan’s nonepileptic seizures. 4th ed. Cambridge: Cambridge University Press 2018 : 325–333.

37. Zaroff C, Myers L, Barr W et al. Group psychoeducation as treatment for psychological nonepileptic seizures. Epilepsy Behav 2004; 5(4): 587–592. doi: 10.1016/j.yebeh.2004.03.005.

38. Chen D, Maheshwari A, Franks R et al. Brief group psychoeducation for psychogenic seizures: a neurologist-initiated program in an epilepsy center. Epilepsia 2014; 55(1): 156–166. doi: 10.1111/epi.12481.

39. Bar­ry J, Wittenberg D, Bul­lock K et al. Group ther­apy for patients with psychogenic nonepileptic seizures: a pilot study. Epilepsy Behav 2008; 13(4): 624–629. doi: 10.1016/j.yebeh.2008.06.013.

40. Conwill M, Oakley L, Evans K et al. CBT-based group ther­apy intervention for nonepileptic attacks and other functional neurological symp­toms: a pilot study. Epilepsy Behav 2014; 34(5): 68–72. doi: 10.1016/j.yebeh.2014.03.012.

Štítky
Dětská neurologie Neurochirurgie Neurologie
Článek Editorial

Článek vyšel v časopise

Česká a slovenská neurologie a neurochirurgie

Číslo 1

2019 Číslo 1
Nejčtenější tento týden
Nejčtenější v tomto čísle
Kurzy

Zvyšte si kvalifikaci online z pohodlí domova

BONE ACADEMY 2025
nový kurz
Autoři: prof. MUDr. Pavel Horák, CSc., doc. MUDr. Ludmila Brunerová, Ph.D, doc. MUDr. Václav Vyskočil, Ph.D., prim. MUDr. Richard Pikner, Ph.D., MUDr. Olga Růžičková, MUDr. Jan Rosa, prof. MUDr. Vladimír Palička, CSc., Dr.h.c.

Cesta pacienta nejen s SMA do nervosvalového centra
Autoři: MUDr. Jana Junkerová, MUDr. Lenka Juříková

Eozinofilní zánět a remodelace
Autoři: MUDr. Lucie Heribanová

Hypertrofická kardiomyopatie: Moderní přístupy v diagnostice a léčbě
Autoři: doc. MUDr. David Zemánek, Ph.D., MUDr. Anna Chaloupka, Ph.D.

Vliv funkčního chrupu na paměť a učení
Autoři: doc. MUDr. Hana Hubálková, Ph.D.

Všechny kurzy
Kurzy Podcasty Doporučená témata Časopisy
Přihlášení
Zapomenuté heslo

Zadejte e-mailovou adresu, se kterou jste vytvářel(a) účet, budou Vám na ni zaslány informace k nastavení nového hesla.

Přihlášení

Nemáte účet?  Registrujte se

#ADS_BOTTOM_SCRIPTS#