Zmeny vo funkčnom renálnom náleze po maratónskom behu, po 100-kilometrovom behu a po 24-hodinovom dlhotrvajúcom behu

Overview

Metódy:
Funkčné vyšetrenie obličiek bolo uskutočnené u 29 maratónskych bežcov, u 21 bežcov v súvislosti so 100-kilometrovým behom a u 7 bežcov, ktorí absolvovali 24-hodinový dlhotrvajúci beh na športovom štadióne.

Výsledky:
Telesná hmotnosť bežcov sa znížila po maratónskom behu o 1,3 ± 0,5 kg, po 100-kilometrovom behu o 2,4 ± 0,7 kg a po 24-hodinovom behu o 4,4 ± 1,1 kg. Krvný tlak sa znížil po prvých 2 behoch a zvýšil sa po 24-hodinovom dlhotrvajúcom behu. Celková proteinúria a albuminúria sa významne zvýšili po všetkých 3 behoch, najmenej po 24-hodinovom dlhotrvajúcom behu. U väčšiny bežcov po maratónskom a 100-kilometrovom behu bola prítomná neglomerulová erytrocytúria, po 24-hodinovom behu bola prítomná iba u 2 bežcov. Kreatínkináza, jej izoenzým MB a myoglobín v sére sa po jednotlivých behoch významne zvýšili, ale izoenzým CK-MB sa nezvýšil nad 6 % celkovej katalytickej aktivity kreatínkinázy. Tieto zvýšenia boli spôsobené rabdomyolýzou a boli spojené s myoglobinúriou. Močovina, kreatinín a fosfor v sére a FE_K sa významne zvýšili po všetkých troch behoch, FE_Na, FE_Cl, FE_OSM a FE_H2O sa znížili. Počas všetkých troch behoch pH v krvi bolo v referenčnom rozsahu. Vyšetrenie excesu báz a štandardného bikarbonátu po všetkých 3 behoch svedčilo pre miernu metabolickú acidózu.

Záver:
Vyššie uvedené zmeny vo funkčnom renálnom náleze boli spôsobené dehydratáciou, proteínovým katabolizmom, zníženým vylučovaním osmoticky aktívnych látok, rabdomyolýzou, aktiváciou renín-angiotenzín-aldosterónového sy­stému a inými činiteľmi. Funkčné renálne abnormality u bežcov už neboli prítomné 6–21 dní po maratónskom behu, 100-kilometrovom behu a po 24-hodinovom dlhotrvajúcom behu.

Kľúčové slová:
funkčný renálny nález – reakcia obličiek na záťaž

Úvod

V posledných desaťročiach sa zvýšil záujem o dlhotrvajúce behy u zdravej populácie, mužov a žien, stredného veku [1]. Napriek tomu sú v medicínskej literatúre kontraverzné údaje vo funkčnom renálnom náleze po maratónskom behu a po iných dlhotrvajúcich behoch [1–7]. Takéto behy by mali absolvovať iba zdraví jedinci, ktorí boli vyšetrení pred behom, u ktorých boli vylúčené závažné chronické a akútne choroby, ktoré by sa mohli podieľať na poškodení obličiek.

Cieľom našej štúdie bolo základné funkčné vyšetrenie obličiek pred a po maratónskom behu, pred a po 100-kilometrovom behu, pred a po 24-hodinovom dlhotrvajúcom behu a kontrolné funkčné vyšetrenie obličiek 6–21 dní po jednotlivých behoch.

Skupina vyšetrených bežcov a metódy

Bolo vyšetrených 29 dobre trénovaných bežcov, priemerného veku 33,5 ± 6 rokov, medzi nimi bola jedna 42-ročná žena. Všetci bežci boli vyšetrení pred maratónskym behom, tesne po jeho absolvovaní a 6 dní po 42,195- kilometrovom behu. Priemerná teplota vzduchu počas maratónskeho behu bola 18 °C. Okrem toho bolo vyšetrených 21 dobre trénovaných bežcov, priemerného veku 37,3 ± 4 rokov. Všetci bežci v tejto skupine boli vyšetrení pred, tesne po a 21 dní po 100-kilometrovom behu. Priemerná teplota vzduchu počas 100 km behu bola 8 °C. Nakoniec bolo vyšetrených 7 dobre trénovaných bežcov priemerného veku 45 ±12 rokov, medzi nimi bola jedna 34-ročná žena. Všetci pretekári boli vyšetrení pred, tesne po absolvovaní a 6 dní po 24-hodinovom dlhotrvajúcom behu. Priemerná teplota vzduchu počas tohto behu bola 15 °C. Bežci počas 24 hodín absolvovali na športovom štadióne 143,75 ± 20,2 km.

Pri vyšetrení funkčného renálneho nálezu boli použité štandardné spek­trofotometrické metódy a rádioimunologická metóda. Morfologické vyšetrenie erytrocytov v močovom sedimente sa uskutočnilo s použitím mikroskopu s fázovým kontrastom. Štatistické spracovanie získaných výsledkov bolo uskutočnené párovým a nepárovým t testom na Ústave lekárskej informatiky Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach.

Výsledky a diskusia

Telesná hmotnosť u bežcov sa významne znížila po všetkých 3 behoch, naj­väčší pokles bol zaznamenaný po 24-hodinovom behu [6–8]. Systolický a diastolický tlak krvi sa významne znížil po prvých 2 behoch [6], ale po 24-hodinovom behu sa zvýšil. Hemoglobín v krvi a hematokrit sa po behoch zvýšili (tab. 1).

Celková proteinúria a albuminúria sa významne zvýšili po všetkých 3 behoch a pri kontrolných vyšetreniach boli v referenčnom rozsahu [2,3]. Myoglobín v moči sa významne zvýšil po maratónskom a 100-kilometrovom behu, ako následok rabdomyolýzy. Hematúria sa vyskytla takmer u všetkých bežcov po absolvovaní rôznych behov. Morfologické vyšetrenie erytrocytov v močovom sedimente svedčilo pre neglomerulovú erytrocytúriu. Priemerný počet neglomerulových erytrocytov v močovom sedimente bol 92,5 ± 2,5 %. Neglomerulová erytrocytúria bola spôsobená mikrotraumatami v odvodných močových cestách počas jednotlivých behov [2,4]. Najvýznamnejšia neglomerulová hematúria, až makroskopická, bola po 100-kilometrovom behu. Pri kontrolnom vyšetrení erytrocyty v močovom sedimente neboli prítomné (tab. 2).

Kreatínkináza, jej izoenzým MB a myo­globín v sére sa významne zvýšili po všetkých 3 behoch, najvýznamnejšie po 24-hodinovom dlhotrvajúcom behu. Bolo to spôsobené rabdomyolýzou priečne pruhovaných svalov, ale nie myokardu [1,3,6,7,9]. Tento nález korešpondoval s nálezom Lippiho et al, podľa ktorých ani troponín v sére, marker poškodenia srdcového svalu, sa po polmaratóne nezvýšil [10]. Rabdomyolýza po dlhotrvajúcich behoch viedla k vzniku náhleho zlyhania obličiek iba pri participácií viacerých činiteľov (dehydratácia, vysoká teplota vzduchu, latentná myopatia, opakované použitie antipyretík a analgetík, súčasne prítomná vírusová alebo bakteriálna infekcia a iné činitele) [11,12]. Pri kontrolnom vyšetrení našich bežcov vyššie uvedené ukazovatele boli v norme (tab. 3).

Hodnoty močoviny, kreatinínu a fosforu v sére sa významne zvýšili po všetkých 3 behoch. Naj­významnejšie zvýšenie kreatinínu sme zistili po 100-kilometrovom behu a naj­významnejšie zvýšenie močoviny a fosforu v sére po 24-hodinovom dlhotrvajúcom behu. Na zvýšení hodnoty močoviny v sére sa najviac podieľala dehydratácia a na zvýšení kreatinínu v sére sa podieľalo prechodné zníženie glomerulovej filtrácie [6] (tab. 4).

Ná­trium v sére sa signifikantne zvýšilo po maratónskom behu a po 100-kilometrovom behu [6]. Podľa literárnych údajov hyponatriémia sa vyskytla u bežcov po dlhotrvajúcich behoch najmä po opakovanom vypití veľkého množstva tekutín bez obsahu nátria [13,14]. Chloridy v sére sa signifikantne zvýšili iba po 100-kilometrovom behu, čo korešpondovalo s hodnotou nátria. Kálium v sére bolo počas všetkých 3 pretekoch v referenčnom rozsahu [15]. Osmolalita v sére sa významne zvýšila po všetkých 3 behoch, najvýznamnejšie po 100-kilometrovom behu. Na zvýšení osmolality okrem elektrolytov sa podieľala aj močovina a iné látky (tab. 5).

Frakčné exkrécie osmoticky aktívnych látok sa významne znížili po všetkých 3 behoch [3], okrem frakčnej exkrécie kália, ktorá sa významne zvýšila [3,6], pravdepodobne ako obranný mechanizmus na zabránenie vzniku hyperkaliémie v dôsledku rabdomyolýzy (tab. 6).

Počas jednotlivých behov pH krvi sa významne nezmenilo, najnižšia hodnota bola na dolnej hranici referenčného rozsahu. Z toho dôvodu aj ionizovaný vápnik bol v referenčnom rozsahu. Pri vyšetrení excesu báz a štandardného bikarbonátu sme zistili ľahkú metabolickú acidózu, najvýznamnejšiu po najnáročnejšom 100-kilometrovom behu (tab. 7).

Vyššie uvedené zmeny vo funkčnom renálnom náleze u bežcov po dlhotrvajúcich behoch boli spôsobené dehydratáciou, katabolizmom bielkovín [3], zníženou exkréciou osmoticky aktívnych látok, rabdomyolýzou, zvýšenou aktiváciou renín-angiotenzín-aldosterónového sy­stému a inými príčinami. Pri kontrolných vyšetreniach po 6–21 dňoch sa ukázalo, že to boli zmeny reverzibilné, okrem 2 bežcov, ktorí mali fixovanú hypertenziu už pred 24-hodinovým dlhotrvajúcim behom.

prof. MUDr. Miroslav Mydlík, DrSc.
www.fnlp.sk
e mail: k.derzsiova@fnlp.sk

Doručeno do redakce: 6. 4. 2009