Osamelosť a sociálna izolácia u ľudí s látkovými závislosťami

Overview

Cieľom práce je priniesť naratívny prehľad literatúry o problematike osamelosti a sociálnej izolácie u ľudí s látkovými závislosťami. Osamelosť je významným faktorom vplývajúcim na kvalitu života, duševné zdravie, somatické zdravie a mortalitu. Vzťah osamelosti, sociálnej izolácie a užívania psychoaktívnych látok a závislosti nie je dostatočne preskúmaný. Prevalencia osamelosti a sociálnej izolácie je u ľudí s látkovými závislosťami v porovnaní s bežnou populáciou významne vyššia. Závažnosť pocitov osamelosti je v pozitívnom vzťahu so závažnosťou symptomatiky závislosti. Intenzívne sociálne kontakty s užívateľmi psychoaktívnych látok a deficit vzťahov s neužívateľmi sú rizikovým faktorom rozvoja a udržiavania závislosti a tá postupne vyúsťuje k sociálnej izolácii a osamelosti. Paradoxne, osamelosť a sociálna izolácia vzrastajú pri vstupe do liečby, ale v priebehu liečby významne klesajú. Vzťah medzi osamelosťou a užívaním psychoaktívnych látok je najvýraznejší u mladých ľudí a žien. Ako sľubné sa javia klasické aj digitálne intervencie zamerané na zmeny kognícií súvisiacich s vnímaním osamelosti. Na zníženie sociálnej izolácie môžu byť využívane postupy sociálnej preskripcie.

Klíčová slova:

osamělost – sociálna izolácia – látkové závislosti – sociálne prepojenie – sociálna odlúčenosť

Osamelosť a sociálna izolácia

Sociálne väzby sú v našom každodennom živote veľmi dôležité. Sociálna izolácia a s ňou spojené pocity osamelosti, ktoré boli zintenzívnené počas pandémie COVID-19, majú dlhodobé negatívne dôsledky na zdravie populácie [1].

V odbornej literatúre sa v súvislosti s kvalitou a kvantitou sociálnych väzieb, ktoré človek má, zvykne používať pojem sociálne prepojenie (z angl. social connection). V lokálnej psychiatrickej terminológii tento pojem ešte nie je zaužívaný, preto začneme vysvetlením terminológie. Holt-Lunstadová [2] definuje sociálne prepojenie ako kontinuum veľkosti a rozmanitosti sociálnej siete a rolí, funkcií, ktoré tieto vzťahy plnia a ich pozitívne alebo negatívne vlastnosti. Termín osamelosť definuje ako subjektívny stresujúci zážitok, ktorý je výsledkom vnímanej izolácie alebo neadekvátnych sociálnych väzieb, pričom neadekvátnosť sa vzťahuje na nesúlad alebo neuspokojené potreby medzi preferovanou a skutočnou skúsenosťou jednotlivca. Sociálnu izoláciu definuje ako objektívny nedostatok sociálnych vzťahov, sociálnych rolí, členstiev v sociálnych skupinách alebo zriedkavé sociálne interakcie. Niektorí autori rozlišujú medzi emočnou osamelosťou a sociálnou osamelosťou. Emočná osamelosť je definovaná ako subjektívne vnímaná absencia blízkeho vzťahu založeného na vzájomnom porozumení. Sociálna osamelosť súvisí so samotou a je spôsobená absenciou vzťahov [3]. V texte používame termíny osamelosť, kam voľne radíme aj emočnú osamelosť a pod termínom sociálna izolácia nerozumieme len objektívne nízky počet sociálnych vzťahov, ale aj subjektívne vnímanie tohto počtu, čo zodpovedá sociálnej osamelosti [4]. V literatúre zameriavajúcej sa na výskum psychických porúch sa osamelosť a sociálna izolácia zvyknú hromadne označovať ako sociálna odlúčenosť (z angl. social disconnection) [5].

Prevalencia a dopad osamelosti a sociálnej izolácie

Osamelosť a sociálna izolácia sú v Európe i vo svete rezonujúcou témou. Súvisia so zvýšenou morbiditou a mortalitou [2,6,7], so zníženou kvalitou života [8,9] a taktiež so zhoršeným duševným zdravím [2,10]. Z dát získaných v európskych krajinách pred vypuknutím pandémie COVID-19 vyplýva, že 8,6 % dospelej populácie uvádzalo častý pocit osamelosti a 20,8 % trpelo sociálnou izoláciou [11]. V prieskume v rámci krajín Európskej únie z roku 2022 uviedlo v priemere 13 % participantov, že sa cítia osamelo väčšinu času a výskyt osamelosti na Slovensku zodpovedal priemeru v Európskej únii [12]. Pandémia COVID-19 a s ňou spojené opatrenia viedli k zhoršeniu duševného zdravia [13] a zvýšeniu miery užívania psychoaktívnych látok [14]. Hnacou silou tohto nárastu boli práve sociálna izolácia a s ňou spojené pocity osamelosti [15].

Napriek rastúcemu akademickému záujmu o tému osamelosti v posledných rokoch [2], súvislosti medzi osamelosťou, sociálnou izoláciou a látkovými závislosťami sú nedostatočne preskúmané. Vzťah medzi týmito fenoménmi sa javí ako komplikovaný.

Cieľom práce je preto priniesť naratívny prehľad aktuálnych poznatkov o problematike osamelosti a sociálnej izolácie u ľudí s látkovými závislosťami. Jednotlivé štúdie neboli vyberané systematicky podľa a priori definovaných kritérií. Zameriame sa na vzťah osamelosti, sociálnej izolácie, užívania psychoaktívnych látok a závislosti od nich. Taktiež v literatúre identifikujeme koreláty osamelosti a sociálnej izolácie u ľudí s látkovými závislosťami a stručne načrtneme možnosti intervencií na zníženie pocitov osamelosti a sociálnej izolácie.

Metódy

Vzťah osamelosti, sociálnej izolácie a látkových závislostí považujeme v lokálnej odbornej literatúre za nedostatočne reflektovaný. Naratívny prehľad literatúry bol zvolený ako vhodný, flexibilný postup exploratívneho zhrnutia poznania vychádzajúceho zo súčasného výskumu s použitím rôznych metodologických postupov za účelom sformulovania úvodu do problematiky, z ktorého by bolo možné čerpať pri formulovaní hypotéz ďalšieho empirického skúmania.

Štúdie boli vyhľadávané v databáze Web of Science za použitia dvoch kategórií termínov, a to termíny týkajúce sa osamelosti a sociálnej izolácie a termíny týkajúce sa látkových závislostí. Vyhľadávanie prebehlo v niekoľkých vlnách. V prvej vlne boli použité nasledovné termíny „loneliness“ OR „social isolation“ OR „social disconnection“ AND „substance use disorders“ OR „addiction“. V každej ďalšej vlne bol k trom termínom z prvej kategórie priradený termín týkajúci sa špecifickej psychoaktívnej látky, a to postupne „alcohol“, „heroin“, „cannabis“, „cocaine“, „methamphetamine“.

Prvý autor štúdie, ktorý je klinickým pracovníkom v špecializovanom zariadení pre liečbu závislostí vykonal vyhľadávanie a výber štúdií a koncipoval rukopis. Jeho odborné zameranie mohlo ovplyvniť extrakciu zistení. Štruktúra rukopisu nebola vopred stanovená a formovala sa počas štúdia zaradených článkov.

Osamelosť a sociálna izolácia u ľudí s látkovými závislosťami

Vo všeobecnosti sa ľudia s látkovými závislosťami v porovnaní s bežnou populáciou cítia osamelejšie. Osamelo sa cíti 35–75 % z nich, v závislosti od štúdie. Čím je závažnosť závislosti vyššia, tým častejšie a intenzívnejšie sú pocity osamelosti [16]. Ľudia so závislosťou sú tiež častejšie sociálne izolovaní ako zvyšok populácie [17].

Do akej miery osamelosť a sociálna izolácia súvisia s rozvojom látkových závislostí a ich udržiavaním nie je jasné. Tam et al. [18] identifikovali na základe tematickej analýzy hĺbkových rozhovorov s ex užívateľmi nelegálnych psychoaktívnych látok päť štádií užívania. V prvom štádiu sa iniciálne stretnutia so psychoaktívnymi látkami odohrávali zvyčajne v rámci spoločenských udalostí, prostredníctvom vzťahov s inými ľuďmi. V druhom štádiu spoločenské užívanie v kombinácii so spoločenskými podujatiami umožnilo užívateľom stretnúť sa s ďalšími užívateľmi, vrátane dílerov a rozšíriť tak sociálnu sieť ľudí, ktorí užívajú a majú prístup k látkam. V ďalšej fáze to vedie k priamemu prístupu k psychoaktívnym látkam a k vyššej frekvencii a intenzite užívania. Vo štvrtom štádiu sú už prítomné stavy z odňatia látky, prejavujú sa prípadné psychiatrické symptómy, ako je úzkosť a podozrievavosť voči ostatným, čo vedie k sociálnemu stiahnutiu. V piatej fáze sa užívatelia izolujú od druhých ľudí. Udržiavajú takmer výlučne vzťahy, ktoré spĺňajú ich potreby počas aktívnej závislosti a podporujú ich užívanie psychoaktívnych látok [19,20].

Vzťah osamelosti a sociálnej izolácie s užívaním psychoaktívnych látok a závislosťou je dynamický a meniaci sa v priebehu ochorenia a počas jeho liečby. V štúdii s využitím metódy zachytávania každodenných zážitkov (z angl. experience sampling method) zistili Arpin et al. [21] u nadmerne pijúcich, ktorí však nespĺňali diagnostické kritériá pre závislosť, že nárast osamelosti súvisel so znížením frekvencie sociálneho pitia, ale s nárastom solitérnej konzumácie alkoholu a neskorším poklesom celkového času stráveného s ostatnými. V inej štúdii bola u neliečiacich sa ľudí so závislosťou od alkoholu osamelosť spojená so zvýšenou pravdepodobnosťou pitia a množstvom vypitého alkoholu, zatiaľ čo sociálna izolácia bola spojená s poklesom pravdepodobnosti pitia a množstva vypitého alkoholu [22].

V epidemiologických štúdiách na komunitných vzorkách sa ukazuje, že menej častý kontakt s blízkymi priateľmi, ktorí užívajú alkohol, je spojený so zníženým rizikom závislosti od alkoholu. Naopak, menej častý kontakt s členmi skupín, kde nie je pitie normou je tiež spojený so zvýšeným rizikom závislosti od alkoholu [20]. Longitudinálna štúdia Tanskanena et al. [23] odhalila, že osamelosť súvisela s častejšou celkovou konzumáciou alkoholu a intoxikáciami. Zaujímavé je, že sociálna izolácia súvisela s menej častým celkovým pitím, ale s častejším výskytom intoxikácie. Sociálne izolovaní jedinci uvádzali menšiu celkovú konzumáciu, čo môže byť odrazom menšieho počtu príležitostí na spoločenské pitie. Z uvedeného vyplýva aj to, že pocit osamelosti a sociálna izolácia súvisia s nárazovým pitím osamote, čo je z pohľadu rozvoja závislosti rizikovejšie [24]. V rozpore s uvedeným sú zistenia Woottona et al. [25], ktorí realizovali štúdiu na dátach z viacerých nezávislých celogenómových asociačných štúdií s využitím mendeliánskej randomizácie a nenašli dôkazy o kauzálnom vplyve osamelosti na počet vypitých alkoholických nápojov za týždeň alebo závislosť od alkoholu, ani o vplyve užívania alkoholu na osamelosť.

U liečiacich sa ľudí so závislosťou je osamelosť a sociálna izolácia častejšia a cítia sa významne osamelejšie a izolovanejší ako bežná populácia [26]. V štúdii Ingramovej et al. [27] až 79 % pacientov liečiacich sa z látkovej závislosti uviedlo, že sa často cítia osamelí. U pacientov so závislosťou od kanabisu a alkoholu predikoval pocit osamelosti vyššiu frekvenciu užívania v následných sledovaniach [28]. V ročnom liečebnom programe pre závislosť od metamfetamínov bola osamelosť pozitívne spojená nielen s úrovňou cravingu, ale aj s pozitívnymi výsledkami toxikológie moča na prítomnosť metamfetamínu [29]. V priebehu liečby sa osamelosť môže znižovať. Mills et al. [30] zistili, že v priebehu opiátového substitučného programu sa významne znížila počiatočná miera prežívanej osamelosti pacientov.

Koreláty osamelosti a sociálnej izolácie u ľudí s látkovými závislosťami

V populácii ľudí s látkovou závislosťou sú osamelosťou ohrozené viac ženy [16,26] a osamelosť je u nich v silnejšom vzťahu s užívaním látok v porovnaní s mužmi [21]. Užívanie opioidov v metadónovom udržiavacom programe súviselo s osamelosťou tak, že závažná osamelosť bola spojená s vyššou pravdepodobnosťou užívania nelegálnych opioidov u žien, a paradoxne, nižšou pravdepodobnosťou užívania medzi mužmi [31]. Sociálna izolácia taktiež súvisela s častejším výskytom intoxikácie u žien v porovnaní s mužmi [23].

Problémové užívanie psychoaktívnych látok má najčastejšie korene v adolescencii. Podľa výskumov na animálnych modeloch, sociálna izolácia dospievajúcich prispieva k zvýšenému riziku závislosti od alkoholu [32]. Prežívanie osamelosti je taktiež vo vzťahu s častejším užívaním alkoholu u adolescentov [33]. Mladí ľudia so závislosťou sa cítia osamelejší ako staršie vekové skupiny [16]. V štúdii Tanskanena et al. [23] súvisela osamelosť s častejším výskytom intoxikácie u starších mužov a mladších žien, zatiaľ čo sociálna izolácia súvisela s častejším výskytom intoxikácie u mladších mužov a žien vo všeobecnosti. Farmer et al. [34] zistili, že seniori, ktorí boli izolovaní, ale necítili sa osamelo mali vyššie riziko problémového užívania alkoholu a seniori, ktorí boli aj osamelí aj izolovaní mali vyššie riziko nemedicínskeho užívania liekov. V kontraste s týmito zisteniami sú výsledky štúdie Canhamovej et al. [35] na komunitnej vzorke dospelých vo veku nad 50 rokov, kde bola osamelosť spojená so zníženou frekvenciou užívania alkoholu, ale nie s rizikovým alebo nárazovým pitím.

Intervencie znižovania osamelosti a sociálnej izolácie

Z vyššie uvedeného vyplýva, že osamelosť a sociálna izolácia sú fenomény, ktoré nie je možné opomínať v liečbe závislostí. Prítomnosť sociálnej podpory, štrukturálnej i subjektívne vnímanej, zvyšuje pravdepodobnosť úspešnosti liečby [36–38]. Doteraz nemáme veľa dôkazov o efektívnosti jednotlivých postupov zameraných na znižovanie pocitu osamelosti a sociálnej izolácie. Najefektívnejšie sa javia prístupy zamerané na zmenu maladaptívnych kognícií u osamelých ľudí. Zameriavajú sa na kognitívne skreslenia alebo atribučné štýly a ich cieľom je zmeniť spôsob, akým jednotlivci uvažujú o svojich sociálnych vzťahoch. Cieľom je zmeniť správanie smerom k väčšiemu zapojeniu, rozšíriť sociálne väzby a znížiť pocit osamelosti [39,40]. Ďalšími sľubnými postupmi sú nácvik meditácie, prístupy špecificky založené na všímavosti a zvyšovanie miery sociálneho kontaktu, respektíve sociálnej podpory [40]. Kognitívne prístupy sa javia byť účinnejšie v znižovaní pocitu osamelosti a sociálne intervencie v znižovaní sociálnej izolácie [41].

Pre skupinu ľudí so závislosťou je charakteristická vysoká miera stigmatizácie [42], ktorá je spojená so sociálnym vylúčením, sociálnou izoláciou a osamelosťou [43]. Preto sú na mieste aj opatrenia a intervencie cielené na znižovanie stigmy a podporu sociálnej inklúzie ľudí so závislosťami. Existuje empirická podpora pre skupinovú terapiu prijatím a odhodlaním (z angl. acceptance and commitment therapy) ako intervenciu na zníženie sebastigmatizácie. Medzi účinné stratégie na riešenie sociálnej stigmy patria motivačné rozhovory [44] a sprostredkovanie pozitívnych príbehov ľudí so závislosťami. Na zmenu stigmy na štrukturálnej úrovni sú účinné kontaktné školiace a vzdelávacie programy zamerané na študentov medicíny a odborníkov, ktorí prichádzajú do kontaktu s touto cieľovou skupinou (napr. policajti, poradcovia) [45].

Ďalším potenciálne účinným prístupom je sociálna preskripcia, čo znamená cielené a plánované využívanie neklinických podporných služieb a zapojenia pacienta do diania v komunite. Pre úspešnosť takýchto intervencií je často potrebný sprostredkovateľ, človek, ktorý pomôže pacientovi vybranú službu alebo druh podpory využiť [46,47].

V kontexte sťaženej dostupnosti zdravotnej starostlivosti o duševné zdravie sa vynárajú nové prístupy a intervencie využívajúce digitálne technológie [48,49] potenciálne cieliace aj na zníženie pocitu osamelosti a sociálnej izolácie. Inovácie v oblasti mobilného zdravia ponúkajú zaujímavé možnosti, ako efektívnejšie riešiť osamelosť ľudí. Intervencie mobilného zdravia ponúkajú vhodný nástroj na riešenie osamelosti, pretože sú dostupné v prostredí a situáciách, v ktorých sa prirodzene vyskytujú sociálne interakcie, a možno ich prispôsobiť tak, aby spĺňali jedinečné potreby jednotlivca [50].

Diskusia

Pomerne nekonzistentné výsledky doterajších štúdií zaoberajúcich sa osamelosťou a sociálnou izoláciou a ich vzťahu k látkovým závislostiam sú pravdepodobne dôsledkom nejednotných definícií a merania osamelosti a sociálnej izolácie v štúdiách [2], a taktiež vysokej heterogenity vo výskumných vzorkách užívateľov a ľudí so závislosťou.

U ľudí liečiacich sa kvôli závislosti snažiacich sa o abstinenciu je osamelosť a sociálna izolácia naliehavejším problémom ako u aktívnych užívateľov, kde sociálne kontakty s druhými užívateľmi vedú k väčšej pravdepodobnosti užívania. Povaha vzťahu sa javí byť kľúčovým determinantom pre rozvoj závislosti od psychoaktívnych látok. Zvýšený kontakt s užívateľmi môže zvýšiť príležitosti na užívanie a naopak, trávenie času s ľuďmi, ktorí látky neužívajú môže byť ochranným faktorom [20,51]. Tieto zistenia zodpovedajú teórií sociálnej liečby (z angl. social cure) [52], ktorá hovorí, že identifikácia so zmysluplnými sociálnymi skupinami je spojená s pozitívnymi fyzickými aj psychickými zdravotnými dôsledkami. Na druhej strane, fenomén sociálneho prekliatia (z angl. social curse) [53] hovorí, okrem iného, že príslušnosť a identifikácia s niektorými skupinami, v tomto prípade so skupinou, kde je užívanie psychoaktívnych látok normou, môže viesť k negatívnym zdravotným výsledkom [54]. Ľudia so závislosťou nadväzujú a udržiavajú vzťahy, ktoré spĺňajú ich potreby počas aktívnej závislosti a podporujú ich užívanie psychoaktívnych látok, ale počas zotavovania sa ich sociálne potreby zmenia a v záujme úspešnej liečby sa vyhýbajú kontaktom s užívateľmi a namiesto toho sa snažia nadviazať kontakty s ľuďmi, ktorí podporujú ich zotavenie. To môže prechodne viesť k sociálnej izolácii a pocitom osamelosti [19], ale v priebehu liečby by sa pocit osamelosti mal postupne zmierňovať [30].

Premorbídna osamelosť a sociálna izolácia pravdepodobne nezvyšujú riziko rozvoja závislosti [25], avšak pri rozvinutom problémovom užívaní alebo závislosti môže byť osamelosť spojená s nárazovým užívaním [22,23] a prehlbujúca sa závislosť je spojená s prehĺbením osamelosti [16,18], čo má aj svoje neurobiologické a neurokognitívne koreláty. Sociálne vylúčenie v dôsledku závislosti môže zvyšovať aktivitu prednej insuly, a to môže priamo podporovať prahnutie po látkach. Predpokladá sa, že časom zmeny vo funkcii insuly vyvolané psychoaktívnymi látkami vyústia do zhoršenej schopnosti primerane priraďovať dôležitosť podnetom súvisiacim s látkami ako aj so sociálnymi podnetmi a sociálnym kontextom [52]. Dôležitú úlohu zohráva aj funkcia endogénnych opioidov, ktorá je užívaním psychoaktívnych látok narušená. Endogénny opioidný systém zohráva ústrednú úlohu pri vytváraní a udržiavaní sociálnych väzieb počas celého života. Chronické užívanie psychoaktívnych látok ovplyvňujúcich opioidný systém v mozgu sa javí ako deštruktívne pre blízke vzťahy. Sociálna izolácia zohráva úlohu pri prehlbovaní poruchy spôsobenej užívaním psychoaktívnych látok [52,53]. U ľudí so závislosťou sú taktiež prítomné deficity v rozpoznávaní emócií z výrazov tváre a v porozumení správania a jeho motívov a emocionálneho prežívania druhých ľudí [54–56], čo vedie k problémom v oblasti interpersonálnej a sociálnej funkčnosti.

To, že mladší ľudia s látkovou závislosťou sú viac ohrození osamelosťou ako ľudia vo vyššom veku je v zhode s epidemiologickými štúdiami v bežnej populácii [57,58]. Tieto štúdie však dospeli k rozdielnym záverom týkajúcich sa rodových rozdielov v osamelosti. Zatiaľ čo ženy sa pri hodnotení vlastnej osamelosti zvyčajne zameriavajú na mieru emocionálnej blízkosti a intimity vo svojich vzťahoch, u mužov sa zistilo, že uvažujú skôr v zmysle štrukturálnych kritérií, ako je hustota sociálnej siete [59]. V porovnaní s mužmi majú ženy trpiace závislosťou menej sociálnych zdrojov a je u nich prítomných viac rizikových faktorov pre užívanie psychoaktívnych látok, ktoré môžu spôsobiť, že sociálne vzťahy sú pre ich zotavenie obzvlášť dôležité [60,61]. Ženy majú, v porovnaní s mužmi, tendenciu fyziologicky ntenzívnejšie reagovať na pocit osamelosti [62], čo môže viesť k tomu, že budú častejšie používať psychoaktívne látky ako stratégiu zvládania.

Vieme len veľmi málo o interakciách medzi osamelosťou, sociálnou izoláciou a užívaním jednotlivých druhov psychoaktívnych látok [16]. Vzhľadom na rozdielny farmakologický účinok je namieste predpokladať aj rozdiely v ich užívaní v súvislosti s osamelosťou a sociálnou izoláciou. V experimentálnych štúdiách so zdravými jedincami, μ opioidní agonisti a kappa opioidní antagonisti znižujú stres zo sociálnej izolácie a μ opioidní agonisti zvyšujú pocit sociálnej odmeny. Zdá sa, že amfetamínové stimulanciá nepôsobia tak, že by znižovali tieseň zo sociálnej izolácie, ale majú výrazné prosociálne účinky, ktoré zvyšujú motiváciu k sociálnym kontaktom aj potešenie zo sociálnej interakcie [63]. Existuje taktiež veľa dôkazov o užívaní alkoholu ako zvládacej stratégie pri redukcii sociálnej úzkosti [64].

Z psychosociálnych intervencií sa v liečbe závislostí štandardne využíva skupinová psychoterapia a taktiež komunitné princípy na oddeleniach a v terapeutických komunitách, kde je sociálne prepojenie a súdržnosť dôležitým účinným faktorom [45,65]. Veľmi dôležitým aspektom zotavenia zo závislosti je sociálna reintegrácia pacientov, ktorá môže pozostávať z vytvorenia a sprostredkovania uspokojivého ubytovania a zamestnania [52,66], ale tiež zo zapojenia sa do diania v komunite v širšom zmysle prostredníctvom sociálnej preskripcie [46,47]. Spomenuté intervencie a opatrenia by mali podporiť zmenu sociálnej identity človeka so závislosťou, ktorú Best et al. [69] považujú za kritickú v procese zotavenia sa zo závislosti.

Záver

Väčšie sociálne zapojenie v sociálnych skupinách, v ktorých je prítomné užívanie psychoaktívnych látok sa javí ako rizikový faktor v úvodných štádiách rozvoja látkových závislostí. Počas pokračujúcej závislosti a zhoršovaní s ňou spojenej psychopatológie dochádza postupne k zvyšujúcemu sa pocitu osamelosti a sociálnej izolácie, čo súvisí s nárazovým užívaním psychoaktívnych látok a prehlbovaním oboch problémov. Osamelosť a sociálna izolácia sa paradoxne vystupňujú v úvodných fázach liečby. Zapojenie skupinovej psychoterapie a podpora sociálnej reintegrácie pacientov má potenciál zvyšovať sociálne zapojenie a znižovať pocit osamelosti, čo zvyšuje pravdepodobnosť úspešnosti liečby.

Finančná podpora

Financované NextGenerationEU prostredníctvom Plánu obnovy a odolnosti Slovenska v rámci projektu č. 09I03-03-V03-00035 a taktiež z prostriedkov programu Európskej Únie Horizont 2020 pre výskum a inovácie na základe grantovej dohody č. 945263 (IMMERSE).